Dizajn pre všetkých

Katarína Šelestiaková

Dizajn pre všetkých. Mnohí z vás sa možno pýtajú, čo to znamená? A čo to má spoločné so zdravotným postihnutím? Ide o to, že sa budú projektovať a stavať budovy, ktoré sa dizajnovo budú páčiť všetkým? Čo je to za hlúposť? Každý má predsa iný vkus. Dovoľte prosím, aby som vás vyviedla z omylu. „Dizajn pre všetkých“ neznamená, že sa stavby majú páčiť (samozrejme že to je obrovské plus, veď kto by chcel mať vo svojom okolí stavbu, ktorá sa mu nepáči). Ide však o účelovosť stavby. O to, aby jej riešenie bolo navrhnuté tak, aby umožňovala prístup všetkým – aj ľuďom s obmedzenou mobilitou, aj tým s poruchou zraku a pod. Pri stavbe sa majú brať do úvahy špecifické potreby ľudí s postihnutím.

Že to funguje, dokazujú príklady:

   V jednej španielskej provincii bolo prestavané centrum, ktoré sa tak stalo úplne prístupné pre všetkých. Ľudia s postihnutím sa zrazu dostali tam, kam dovtedy nemohli, prípadne potrebovali pomoc niekoho druhého. Cítia sa slobodnejší, voľnejší, nie sú obmedzení. V meste pribudlo viac lavičiek, ktoré na odpočinok využívajú nielen ľudia s postihnutím. Znížili sa obrubníky, pribudli prístupové rampy do obchodov, aj v mestskej hromadnej doprave. Zmenu prostredia si pochvaľujú nielen ľudia s postihnutím, ale aj starší občania, rodičia s deťmi, jednoducho dizajn pre všetkých je skutočne pre všetkých. A prečo sa vlastne v tejto krajine rozhodli urobiť taký krok? Tu sú tri hlavné dôvody:

1. uvedomili si, že počet obyvateľov so zdravotným postihnutím rastie

2. do úvahy treba zobrať túžby a požiadavky týchto ľudí ohľadom prístupnosti verejných miest a budov

3. uvedomili si, že populácia starne.

Prístup k tovarom a službám - v Nemecku ľudia s poruchami zraku môžu používať internetbanking. Platenie účtov a vôbec všetky peňažné transakcie sú vecou vysoko súkromnou. Keď chce človek s poruchou zraku vyplatiť účet, musí mu niekto pomôcť. V Nemecku banky zavádzajú nový systém, pomocou ktorého aj títo ľudia môžu byť v oblasti platenia svojich účtov cez internet úplne samostatní.

Vo Varšave dokázali celú strednú školu prispôsobiť žiakom s postihnutím. Deti nemusia svojich spolužiakov s obmedzenou mobilitou vynášať na poschodie na chrbte, ako sa to deje v mnohých prípadoch u nás. Špecifickým potrebám niektorých svojich študentov dokázali prispôsobiť nielen prostredie fyzické, ale aj ostatné. Hodiny „jeden na jedného“ nie sú ničím výnimočným. Ak má žiak problém s učivom, preberie ho s učiteľom na samostatnej hodine. Učitelia sú na tento spôsob výučby trénovaní. Ale nepomáhajú iba učitelia. Na individuálnej hodine nemusí byť iba vzťah učiteľ – žiak, môže ísť aj o „doučovanie“, o vysvetlenie učebnej látky spolužiakom. Tu je každý žiak pripravený na vyššie vzdelanie, každému sa venuje dostatok času a energie.

Nechcem rozoberať dôvody, prečo to u nás nefunguje. Viem že je to náročné na prípravu, čas aj peniaze. Viem, že riaditelia majú problém zaplatiť hodiny nad čas (aj keď pri troche snahy....). Toto všetko viem. A o to viac si vážim ľudí, ktorí rozmýšľajú ako sa to dá, kde sa to dá a ľudí, ktorí to aj robia.