Škola do života

Škola do života

Spracovala: Viera Králiková

231 žiakov v piatich školách dokopy nie je veľa. O to viac, sa im však pedagógovia môžu venovať a pomôcť, kedykoľvek je treba.

Na Mokrohájskej ulici v Bratislave sídli komplex škôl pre deti a mládež so zdravotným postihnutím. Nájdeme tu Materskú školu, Základnú školu, Gymnázium, Obchodnú akadémiu a Obchodnú školu pre deti a žiakov so zdravotným postihnutím.

História školy (pôvodne Zvláštnej školy národnej pre postihnuté deti vo veku školopovinnom) začala v roku 1937, kedy vznikla spolu s ústavom a do dnešných dní prešla mnohými zmenami, aby sa nakoniec rozrástla do celého komplexu škôl poskytujúceho široké vzdelanie. Vyučovací proces prebieha podľa osnov bežného typu škôl, odlišnosti sú v počte žiakov v triedach (je nižší, aby sa vyučujúci mohli žiakom venovať aj individuálne) a v zaradení pravidelnej rehabilitácie, logopedickej a psychologickej starostlivosti. Súčasťou komplexu je internát, kde bývajú žiaci zo vzdialenejších miest a v rámci rehabilitácií majú k dispozícii plaváreň, posilňovňu a telocvičňu.

V roku 1992 škola začala s  tzv. opačnou integráciou – s prijímaním intaktných detí (bez postihnutia). Škola tým otvorila priestor na pochopenie a vzájomné sa rešpektovanie oboch skupín mládeže, kedy môžu lepšie pochopiť potreby iných, ktorí sa navonok v niečom odlišujú, no vnútri sú rovnakí.

O rozhovor sme požiadali pani učiteľku Teréziu Hlobeňovú, ktorá nám povedala niečo viac o fungovaní školy a jej vzťahu k deťom.

Koľko máš žiakov v triede, ako to tam vyzerá? 

Triedna som jedenástim žiakom. Trieda je dostatočne priestranná, svoje miesto v nej majú aj dvaja vozičkári. Vyučovanie prebieha tak, ako na inej bežnej škole (hodiny trvajú 45 minút, prestávky od 10 do 20 minút). Žiaci majú priestor na hygienu, oddych. Niekedy však nestihnú všetko čo potrebujú a na hodinu meškajú. Vyplýva to z ich zdravotného stavu. Tieto prípady sa riešia individuálne. Asistenti sú žiakom k dispozícii, nie je ich však vždy toľko, aby všetkým v konkrétnom čase mohli pomôcť so všetkým, čo žiaci potrebujú.

Vieš ako vyzerá program žiakov po škole? Tých, čo zostávajú na internáte, ale aj tých čo odchádzajú domov?

Žiaci sa po vyučovaní a naobedovaní venujú so svojimi vychovávateľmi rôznym záujmovým krúžkom a príprave na výučbu. Väčšina z nich následne odchádza domov, ostatní sa premiestňujú na internát.

Aké boli Tvoje začiatky na tejto škole? Ako dlho Ti trvalo, dostať sa do rytmu školy?

Obávala som sa, že začiatky budú horšie, myslím, že v priebehu niekoľkých mesiacov som sa dobre zaradila do systému školy.

Aké predmety navyše majú žiaci na rozdiel od základnej školy pre deti bez postihnutia?

Žiaci prvého stupňa sa okrem bežných predmetov venujú rozvoju zručností napomáhajúcich pri čítaní a písaní.

Čo je na ich výučbe pre Teba najťažšie ?

Neustále musím v prvom rade zohľadňovať ich zdravotnú stránku. Zároveň je potrebné so žiakmi prebrať plánované učivo. Často sa tieto dve sféry nedajú spojiť.

Čo máš na tom najradšej?

Najviac si vážim dobré vzťahy so svojimi žiakmi. Mám radosť,  keď vidím snahu svojich žiakov aplikovať získané poznatky v bežnom živote.

Máš v triede aj nejakých nezbedníkov? Ktorí odpisujú, vyrušujú alebo sa im nechce učiť?

Samozrejme, všetky deti sú rovnaké. Myslím si, že si uvedomujú čo je v živote dôležité, preto si všetko to čo majú, vážia viac ako zdraví ľudia.

Kde a ako naberáš energiu na to, aby si ju v škole mohla posielať ďalej?

Energiu mi dodávajú najmä moji žiaci a vedomie, že nič nerobím nadarmo.

Ďakujeme za rozhovor.

Zdroj :  http://www.mokrohajska3.sk/