Iniciatíve sa medze nekladú, alebo, ako to funguje v Rusku

Iniciatíve sa medze nekladú, alebo, ako to funguje v Rusku

Spracovala: Mgr. Katarína Šelestiaková

Ľudia so zdravotným postihnutím sú v každej krajine. A problémy s ich vzdelávaním tiež. Každý sa s nimi vyrovnáva podľa svojich možností a schopností. Niekto iba čaká, čo sa bude diať, iný sa snaží vynaložiť iniciatívu a hľadá riešenia aktívne, aj keď často ide hlavou proti múru. Niekedy si to ani neuvedomíme, ale stačí naozaj málo k tomu, aby sa niečo zmenilo. Možno stačí prestať smutne sedieť so založenými rukami, odložiť sebaľútosť a sťažnosti, nájsť ľudí, ktorí majú rovnaký alebo podobný problém, dať hlavy „do kopy“ a niečo vyhútať. A že to niekedy naozaj funguje dokázali aj aktivisti v Rusku. Možno ich už prestalo baviť pozerať sa na diskrimináciu, s ktorou sa ľudia s postihnutím stretávajú na každom kroku, možno im bolo ľúto detí a mladých ľudí, ktorí museli strpieť situácie, ktoré nie sú primerané ľudskej dôstojnosti. Nech už bol dôvod akýkoľvek, jedno je isté. Ich snaha neostala bez odozvy a pomaly začínajú zbierať to povestné ovocie.

Rozprávanie by sme mohli začať nasledovne: Kde bolo tam bolo, v jednej Európskej krajine sa bežne stávalo, že deťom s nejakým druhom postihnutia bolo odopierané jedno zo základných práv – právo na vzdelávanie. Učitelia ich nechceli vo svojich triedach, nechceli ich deti, ani mnohí rodičia. Každý mal svoj dôvod, a každý bol presvedčený o svojej pravde. Jedného pekného dňa (možno ten deň ani nebol pekný) a pravdepodobne to nebolo ani rozhodnutie zo dňa na deň, ale podstatné je niečo iné. Takže jedného dňa sa rôzne organizácie zaoberajúce sa ľuďmi s postihnutím rozhodli, že už bolo dosť plaču, hnevu, kriku a odmietania. Začali školiť tých, ktorých sa tento problém bytostne dotýkal. Začali školiť mladých ľudí s rôznymi druhmi postihnutia. Tí potom chodili do škôl, rozprávali sa s riaditeľmi, učiteľmi, žiakmi, rodičmi – s každým, kto bol ochotný komunikovať. Snažili sa rozprávať, hrať sa s deťmi, zapájať do dialógu všetkých zúčastnených. Dokazovali, že aj deti a mladí ľudia s postihnutím sú zvedaví, zaujímajú sa o veci okolo seba, sú spoločenskí, prívetiví, bažiaci po vzdelaní a nových informáciách. Chceli ukázať, že nie je až také náročné upraviť priestor, zabezpečiť asistenciu, vysvetliť deťom, že keď je niekto na vozíku neznamená to, že sa s ním nemôžu hrať. Robili tréningy, vyjednávali so školami, mali na starosti aktivity, ktoré spájali deti v školách s ich rovesníkmi s postihnutím. A čuduj sa svete, postoje učiteľov a detí k ľuďom s postihnutím sa začali meniť. Už sa nestáva, alebo stáva sa to oveľa menej, že učiteľka odmietne zobrať na výlet dieťa s poruchou zraku, lebo sa „pohybuje príliš pomaly“(!). Už sa nestáva,  že vysokoškoláka vozíčkara odmietnu pustiť k dekanovi s odôvodnením že „má špinavé ruky“ (lebo musel prejsť areál univerzity, ktorý bol po daždi plný blata).

Začalo to fungovať. Keď aktivisti začali chodiť po školách a diskutovať s ľuďmi, možno ani nevedeli, čo znamená „lobbing“. Možno ani nevedeli, že existuje nejaký „mainstreaming“. Dôležitá bola ich snaha a odhodlanie niečo zmeniť. Nerozprávali o tom, ako sa niečo nedá, ale s nasadením sa pustili do činnosti. Tento príbeh má šťastný koniec. Je jeden z mála, ale určite nie posledný. Je to obraz o tom, že zmena je možná, len treba chcieť. Veď keď to funguje v Rusku, prečo to neskúsiť aj u nás?

Zdroj:   

http://www.disabilityworld.org/12-02_05/children/russia.shtml