Zmysel života aj osôb so zdravotným postihnutím súvisí s hodnotovým systémom a s jeho napĺňaním

Naša súčasnosť je tak presýtená rôznymi problémami a škandálmi, že niekedy akoby sme zabúdali  na chorobu, utrpenie, problémy občanov so zdravotným postihnutím  a pod.

Musíme si uvedomiť, že ochorenie často zanechá dlhodobé alebo trvalé následky, čo znamená obmedzenie aktivity jedinca a nastolí otázku, či jedinec je spôsobilý vrátiť sa do pôvodného, prípadne nastúpiť do nového zamestnania (za akých podmienok , či je schopný rekvalifikácie, ak áno, akej).

Zmysel života súvisí s hodnotovým systémom človeka a s jeho napĺňaním. Ak je človek v hľadaní zmyslu života úspešný, potom je šťastný, zároveň je schopný trpieť. Utrpenie bezprostredne nevedie k zúfalstvu. Len utrpenie, ktoré je bez zmyslu spôsobuje zúfalstvo.

Z tohto pohľadu je potrebné vrátiť životu zmysel aj pri trvalom zdravotnom znevýhodnení, čo  si vyžaduje:

a) dôsledné zisťovanie možného zostatkového pracovného potenciálu metódou, ktorá je zároveň  použiteľná na meranie objektivity invalidity.

Z nášho pohľadu je dôležité zmapovať a spoznať to, čo zostáva zachované a funkčné. A nielen reálne to poznať, ale aj posilniť, rozvinúť, podporiť všetko to, čo ostáva ako zostatkový pracovný potenciál, jednoducho povedané: čo takýto občan má a môže robiť... Odborne tomu hovoríme zisťovanie miery aktuálnej funkčnej zdravotnej kapacity občana pre výkon pracovnej činnosti. K úspechu ešte patrí nájdenie spôsobu ako doplniť, kompenzovať to, čo je nejakým spôsobom poškodené, alebo čo adekvátne nefunguje...

Záver z diagnostikovania tvorí podrobná správa o celom  priebehu a výsledkoch zisťovania výkonnosti klienta. Odporúčania smerujú na vhodnú, resp. vhodné pracovné pozície, ktoré na základe výsledkov diagnostikovania môže klient na trhu práce vykonávať, prípadne s akými obmedzeniami resp. pri akej vhodnej úprave pracovného miesta a pracovných podmienok.

b) uplatňovanie psychosociálnej rehabilitácie, ktorá má smerovať k ľuďom, ktorí sú na ňu odkázaní a potrebujú ju pre lepšie prijatie novej životnej situácie, alebo s dlhodobo neriešeným sociálnym problémom.

Integrovaná rehabilitácia ( t. j. liečebná, sociálna, pracovná ) má dva aspekty:

a) osobný – kde sa vlastne s adekvátne motivovaným zdravotne postihnutým človekom pracuje tak, aby sme spoločne dosiahli zlepšenie, príp. stabilizáciu zdravotného stavu a sociálnej spôsobilosti a napomohli jeho sociálnej inklúzii

b) systémový resp. inštitucionálny, kde sme nútení rešpektovať mantinely dané systémom zdravotnej a sociálnej starostlivosti a využívať dané možnosti. Tento druhý aspekt je o podmienkach, príležitostiach,  prekážkach, podpore a pomoci, ale aj o motivácii pomáhajúceho personálu, ktorý musí mať pocit, že práca s klientom má zmysel a budúcnosť.

V r. 2001 Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) vydala novú Medzinárodnú klasifikáciu funkčnej schopnosti, dizability a zdravia – MKF (International Classification of Functioning, Dizability and Health – ICF), schválenú 54. celosvetovým zdravotníckym zhromaždením. Dokument zdôrazňuje, že pre dosiahnutie integrácie, resp. inklúzie osôb so zdravotným postihnutím je potrebné predovšetkým objektívne komplexné zhodnotenie na základe „bio-psycho-sociálneho" prístupu, t.j. súvislý pohľad na rozličné perspektívy pocitu zdravia z biologického, psychologického, aj sociálneho  hľadiska,  z pohľadu jednotlivca a tiež z pohľadu jeho možností uplatňovať si ľudské práva. Považuje za nevyhnutné, aby pri celkovom hodnotení boli brané do úvahy aj environmentálne faktory, bariéry a možnosti kompenzácií zdravotného postihnutia, ktorých prítomnosť alebo neprítomnosť môžu negatívne, alebo pozitívne ovplyvňovať každodenný život.

Uplatňovanie nového princípu komplexného posudzovania bude základom aj pre implementáciu dokumentu OSN: „Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím“ z r. 2006, ktorý bol ratifikovaný  SR v júni 2010 a týmto sa stal aj právne záväzným pre zmluvné strany.

Problematika zdravotne postihnutých občanov sa musí dostávať do širšieho povedomia verejnosti aby nezostala len štatistickým údajom. Tento problém sa snažíme riešiť systémovo a nie charitatívne.

PhDr. Dušan Piršel, autor je riaditeľom Inštitútu pre pracovnú rehabilitáciu