AD: Posunková reč alebo posunkový jazyk?

Rate this item
(0 hlasov)

Radi by sme svojou spätnou väzbou vyjadrili názor k príspevku Posunková reč alebo posunkový jazyk od autorky Ingrid Tomešovej zverejnený v Mostoch inklúzie č. 5/2016. V prvom rade je potrebné spomenúť, že nám nebolo celkom dobre zrejmé, čo vlastne autorka chcela svojím príspevkom docieliť. V tomto smere by sme sa venovali iba pojmom posunková reč a posunkový jazyk, ktoré nás reflektujú.

            Základný pojem posunkový jazyk, konkrétne slovenský posunkový jazyk (skratka SPJ), ktorý označuje plnohodnotný prostriedok komunikácie nepočujúcich na Slovensku, nie je širokej verejnosti príliš známy. V podvedomí širšej verejnosti sa skôr udržuje pomenovanie posunková reč. Hoci o jeho význame má širšia skupina ľudí – aj lingvisticky vzdelaných ľudí – hmlisté, nepresné či celkom mylné predstavy.

            Sme si vedomí toho, že termín posunkový jazyk, prípadne slovenský posunkový jazyk, môže viesť, ba aj vedie k nesúhlasu či nepochopeniu medzi laikmi, odborníkmi i osobami s poruchou sluchu nepoužívajúcimi posunkový jazyk ako prirodzený jazyk komunity nepočujúcich. Predpokladáme, že mnohé zo záporných postojov sú viac-menej spôsobené predsudkami voči nepočujúcim osobám, neznalosťami dôležitých informácií z oblasti teórie komunikácie nepočujúcich osôb, či osôb s poruchou sluchu a neochotou prijať nové zistenia, fakty.

            Dôležitým a prelomovým bol rok 1960, kedy Viliam C. Stokoe publikoval prvú lingvistickú štúdiu o americkom posunkovom jazyku. Práve tá štúdia dala podnet na výskum posunkových jazykov iných národov, území a na vznik lingvistiky posunkového jazyka ako novej vednej disciplíny. Cenné výsledky výskumu posunkových jazykov viedli v posledných rokoch minulého storočia a na začiatku tohto storočia k snahám o zásadné kroky v zmene legislatívy, v procese vzdelávania i v zmene postavenia niektorých samostatných nepočujúcich osôb v spoločnosti, ktorí sami seba vnímajú ako členov kultúrnej a jazykovej menšiny.

Z oblasti legislatívy by sme mohli poukázať na medzinárodné a európske predpisy, kde sa spomína posunkový jazyk – boli prvotne vytvorené v angličtine. Anglické slovné spojenie sign language v preklade znamená posunkový jazyk. Pre nás je však ešte dôležitejší dokument – Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím, kde sa v článku 2 pri vymedzení pojmov vyskytuje termín posunkový jazyk.

Ďalším dôležitým dokumentom je Bruselská deklarácia z roku 2010 o posunkových jazykoch v Európskej únii. V bode 3 sa uvádza: “Pôvodné národné posunkové jazyky členských štátov sú materinským jazykom používateľov posunkového jazyka. Výskum už dávno potvrdil, že posunkové jazyky sú plnohodnotné jazyky s vlastnou gramatikou a syntaxou ako hovorený jazyk. Slúži všetkým praktickým a teoretickým účelom prirodzeného jazyka vrátane osvojovania jazyka spôsobom zodpovedajúcim veku u dojčiat a detí.” V tejto deklarácii sú uvedené ďalšie odseky: “Vyzývame Európsku úniu a jej členské štáty, aby prijali všetky potrebné zákonné opatrenia, ktoré zaistia, že po konzultácii s komunitou Nepočujúcich: a) Národné posunkové jazyky budú uznané rovnako ako príslušné hovorené jazyky členských štátov. ... g) Národné posunkové jazyky a ich komunity budú chránené a podporované.”

Môžeme pripomenúť ďalšie dokumenty, kde sa spomínal posunkový jazyk: odporúčanie č. 1598 (2003) o ochrane posunkových jazykov v členských štátoch Rady Európy a dve rezolúcie Európskeho parlamentu o posunkových jazykoch – Doc A2-302/87 zo dňa 17. júna 1988 a Doc B4-095/98 zo dňa 18. novembra 1998.

Náš zákon o posunkovej reči nepočujúcich osôb (č. 149/1995) patrí medzi prvé zákony na svete, kde sa uznáva, že nepočujúce osoby majú právo na používanie posunkového jazyka. Lenže ubehlo viac ako 20 rokov a myslíme si, že je potrebné náš zákon aktualizovať.

Keď v roku 1960 vyšla práca Viliama C. Stokoeho, v tom istom roku ďalší lingvista Charles Hockett položil lingvistické otázky: „Čo musí mať jazyk, aby sme mu mohli hovoriť jazyk?“, „Ako sa líši ľudský jazyk od dorozumievania zvierat?“ a podobne. Práve Hockett prostredníctvom metódy vymedzenia jazyka stanovil niekoľko odlišujúcich znakov od komunikačných systémov zvierat (niektoré znaky sa môžu vyskytovať u zvierat). Zostavil jazykové atribúty či systémové vlastnosti jazyka, alebo rysy jazyka. Môžeme povedať, že výsledky dlhoročných zahraničných výskumov i výsledky nášho výskumu ukazujú, že posunkový jazyk sa javí ako skutočný jazyk so všetkými základnými jazykovými atribútmi. Môžeme akcentovať, že posunkový jazyk je jazyk. Posunkový jazyk spĺňa základné kritériá prirodzeného jazyka, preto použitie slova „reč“ v súvislosti s posunkovým jazykom lingvisti posunkového jazyka považujú za nesprávne.

Jeden z atribútov prirodzeného jazyka je znakovosť, čiže jazyk je systém znakov (vo všeobecnom slova zmysle, nie ako synonymum posunok). Aby znaky mohli plniť svoju funkciu, musia byť prístupné zmyslom. Avšak odporcovia posunkového jazyka považujú hovoridlá za jediný orgán umožňujúci produkciu jazyka a sluch za jediný zmysel umožňujúci vnímanie jazyka. Prejavená nedôvera k vizuálno-motorickému kanálu komunikácie – posunkovému jazyku, kde sa produkuje rukami súčasne s mimikou a pohybmi hlavy a hornej časti trupu a vníma zrakom, je podmienená etnocentrizmom počujúcej majority. Všetko, čo je iné, nemusíme odsudzovať ako „zvláštne“, „škaredé“ , či „primitívne“.

Je nám známe, že v bežnej reči sa používajú slová jazyk a reč ako rovnoznačné, ale pojmovo a svojím používaním sa plne nekryjú. Môžu to potvrdiť aj slovenskí jazykovedci Šimon Ondruš a Ján Sabol z roku 1987. Jazykovedci pri odbornom štúdiu jazyka a jazykovedy pomenovania reč a jazyk terminologicky a pojmovo rozlišujú.

Pokúsime sa zjednodušene vysvetliť rozdiel medzi jazykom a rečou. Jazyk je systém lexikálnych a gramatických znakov, ktoré určitá spoločnosť (napr. komunita, kmeň, národ) používa ako prostriedok, nástroj myslenia a dorozumievania. Lexikálne znaky v posunkovom jazyku nesú vecný význam, sem patria reprezentatívne posunky v citátovej forme (slovníkové tvary). Gramatické znaky nenesú vecný význam, v slovenskom posunkovom jazyku môžeme uviesť príklady, napr. posunok DETI oproti posunku DIEŤA – v množnom čísle sa daný posunok opakuje pohybom doprava (u praváka), ďalej ČAKAŤ_DLHO oproti posunku ČAKAŤ sa v slovesnom aspekte daný posunok opakuje znásobením pohybu a podobne.

Reč sa chápe ako konkrétna realizácia systému v praktickom dorozumievacom procese, v konkrétnom rečovom prejave, v prehovore. Výsledkom tejto realizácie pri posunkovej komunikácii je konkrétny jazykový text v podobe posunkových výpovedí.

Spomenuli sme už výraz systém, o ktorom môžeme povedať, že je to vnútorne organizovaný celok, ktorý sa skladá z prvkov a v rámci celku sú tieto prvky zviazané vzájomnými vzťahmi a vzájomným pôsobením. Z toho vyplýva, že posunkový jazyk je systém posunkov a ich pravidlá spájania a posunková reč je konkrétna realizácia tohto systému.

Môžeme odkázať na krátky terminologický slovník bilingvizmu, ktorý bol zverejnený v časopise Kultúra slova 1/2005, a v ňom nechýbajú tieto termíny a ich definície: a) posunková reč [angl. sign speech]: spôsob (forma) realizácie posunkového jazyka; v slovenčine sa často nesprávne používa vo význame, ktorý má posunkový jazyk; b) posunkový jazyk [angl. sign language]: abstraktný a od (zvukového) jazyka počujúcej populácie nezávislý systém posunkov slúžiaci na komunikáciu nepočujúcich.

Treba ešte spomenúť známy mýtus, podľa ktorého sa posunkový jazyk považuje za vizualizovanú formu hovoreného jazyka. Žiaľ, nie je to tak. Slovenský posunkový jazyk má svoj inventár posunkov a svoju gramatiku, ktorá nie je závislá od slovenského jazyka a nie je s ním ani príbuzná. Protikladom slovenského posunkového jazyka je posunkovaná slovenčina, ktorá používa gramatiku a slová zo slovenského jazyka a posunky zo slovenského posunkového jazyka. Tieto prvky sa používajú súčasne, pričom posunky sú hlasom alebo bez hlasu sprevádzané slovami. Pri slovenskom posunkovom jazyku nie je komunikácia hlasom sprevádzaná, ani prakticky nie je možné ju sprevádzať, keďže má inú gramatiku.

            Hoci vieme, že táto problematika teórie komunikácie nepočujúcich osôb je dosť široká, aspoň dúfame, že sme ju priblížili základnými informáciami, i keď lingvistika posunkového jazyka je mladá vedná disciplína. Pevne veríme, že sa nájdu ľudia, ktorí budú oblasť teórie komunikácie nepočujúcich osôb podporovať.

 

Roman Vojtechovský