Keď pred rokom Peter Zbranek pripravil v centre Nitry prvý bielo-čierny koncert, názov podujatia vysvetlil jednoducho. Po prvé, nič nie je čierno-biele a po druhé, dominantným hudobným nástrojom bol na koncerte klavír s jeho bielymi a čiernymi klávesmi. Tohto roku ku klavíru a husliam pribudli ďalšie hudobné nástroje a okrem hudby sa k slovu dostalo aj divadlo. Koncert mal teda určite oveľa viac farieb, ako to hlásal jeho názov.
Na predstavu nevidiaceho hudobníka či speváka sme zvyknutí už celé stáročia. Neraz si práve hudbou zrakovo postihnutí ľudia zarábali aj na svoje živobytie, ktoré bolo pre nich inak ťažko dostupné. Rozšírené je aj presvedčenie, že nevidiaci majú absolútny sluch. Na Bielo-čiernom koncerte sme sa však už po druhýkrát stretli aj s nevidiacim moderátorom, čo inde naozaj nie je nič obvyklé. Tohto roku koncertom sprevádzal redaktor rádia Lumen Ondrej Rosík. Vyjsť na pódium pred stovky divákov nedokáže každý. S akými pocitmi prichádza na scénu nevidiaci moderátor? Nebojí sa, ako bude pôsobiť, ako vyzerá, či je správne obrátený smerom k publiku? „Mňa skôr zaujíma to, či poviem správne moje texty. Vhodné oblečenie je samozrejmosťou a pokiaľ ide o orientáciu smerom na publikum, v tomto sa spolieham na sprievodcu, s ktorým som prišiel na javisko,“ hovorí Ondrej.
Ako prvé sa na Bielo-čiernom koncerte predstavilo divadlo Zrakáč, ktoré o sebe hovorí, že zrak v ňom nehrá žiadnu rolu. Medzi jeho členmi sú nevidiaci, slabozrakí aj úplne vidiaci herci. V autorskej komédii Ste medzi nami sa diváci dozvedeli, ako správne previesť nevidiaceho cez cestu, či mu môžete povedať „dovidenia“, čo robia nevidiaci na Deň nevidiacich, ale aj množstvo ďalších zaujímavých vecí, o ktorých ste vždy chceli vedieť, no hanbili ste sa opýtať. “Prvý nesprávny úchop je, keď sprievodca chytí nevidiaceho za lakeť, čím ho nevidiaci prakticky vedie.” “Áno, ako k oltáru, až nato, že nevidiaca osoba bohužiaľ netuší, kde sa ten oltár nachádza.” Niektoré úryvky z tohto predstavenia mám už hlboko pod kožou a rozoznávam ich aj teraz v rušnom exteriéri. Hrať však pre celé námestie, kde časť publika tvoria aj náhodní okoloidúci, nie je určite jednoduché. Potvrdil mi to aj člen Zrakáča Stanislav Sokol, ktorý má práve toľko zraku, aby dokázal vnímať reakcie divákov: „Bolo to tu veľmi otvorené a reakcie ľudí boli dosť rozptýlené v priestore. Smiech či potlesk som zaznamenal, ale v komornom priestore, napríklad na našej domovskej scéne v Modrom salóne Slovenského národného divadla, cítime odozvu bezprostrednejšie.“ Úplne vidiaci Andrej Svetko začínal v Zrakáči ako technická podpora, no postupne sa výrazne presadil aj ako herec. „Predtým by mi ani nenapadlo, že nevidiaci by sa mohli venovať práve divadlu. V tomto ma prekvapil už zakladateľ Zrakáča Jozef Pražmári, ktorý aj po strate väčšiny zraku pokračoval vo svojich umeleckých aktivitách.“ Ako sa spolupracuje s nevidiacimi kolegami? „Treba im trochu viac popísať priestor, aby si ho vedeli predstaviť. Potrebná je väčšia miera navigácie pri jednotlivých činnostiach. Ak hrajú na novom mieste tak ako teraz v Nitre, musia sa s priestorom oboznámiť dôkladnejšie. Iné rozdiely ani nevidím.“ Nevidiaci herci vnímajú reakcie publika len sluchom. Andrej má možnosť sledovať ich aj zrakom. „Ak herec hrá autenticky a za seba, ľudia to dokážu oceniť a to platí aj pri nevidiacich hercoch,“ myslí si Andrej.
Úspešným príbehom je aj spolupráca vidiacej huslistky Victorie Linnen a nevidiaceho klaviristu Petra Zbranka, ktorí koncert obohatili svetovými hitmi v inštrumentálnych úpravách. Prvýkrát sa stretli na jednej zo svadobných výstav, na ktoré chodia hrať: „Tam som zistila, že máme s Peťom podobný repertoár,“ spomína Victoria. „Takmer pri každej jeho skladbe som mala zimomriavky a povedala som si, že by bolo pekné urobiť niečo spoločne. Prvú skladbu sme spolu zimprovizovali už tam na mieste a veľmi sa nám to obom páčilo. Preto sme si povedali, že do budúcna vyskúšame napríklad hudobný videoklip.“ Victoriu od spolupráce neodradila ani vzdialenosť jej rodného Sabinova od Peťovho bydliska v Nitre a ani to, že mu takmer úplne chýba zrak: „Ja som veľmi pocitový človek a zdalo sa mi, že to, čo s Peťom tvoríme je veľmi pekné a že by sme to mohli spolu šíriť medzi ľudí. Pred natáčaním prvého klipu som vôbec netušila, čo ma čaká. Peťo tam nemal žiadneho sprievodcu, takže ma usmerňoval, čo mám robiť, čo vidí alebo nevidí. Teraz už viem, čo potrebuje. Robiť s ním je úplne jednoduché a prirodzené.“
Kapelu Kyklop band z Olomouca tvoria prevažne muzikanti so zrakovým postihnutím. Ich heslo znie: „Někdo vidí, někdo ne, společně se bavíme.“ Podľa mýtického jednookého obra sa volá aj rovnomenné občianske združenie. Názov signalizuje, že na všetkých aktivitách združenia spolupracujú alebo sa ich zúčastňujú vidiaci s nevidiacimi. Ako to funguje v skupine, kde takmer nikto nič nevidí? „Najmä pokiaľ ide o prípravu, je to všetko trochu zdĺhavejšie.“ Hovorí kapelník Daniel Sobota, ktorý pochádza zo Slovenska, zo známej muzikantskej dediny Červeník v okrese Hlohovec. „Keď ideme na pódium a každý vlečie svoje nástroje, niekedy to pripomína zvláštny humorný vláčik či inú menej usporiadanú formáciu.“ Kyklop ešte ani nezačal hrať a Dano s moderátorom už na námestí urobili kvalitnú slovnú show, v ktorej nechýbal humor, miestami čierny. Ak nezačnú v rovnakej sekunde alebo sa pritrafí niečo iné nepredvídané, Kyklopovi preto z jeho jedného oka nekvapne ani slza. Ide predsa najmä o zábavu a srandu, no pravdaže aj o dobrú hudbu, ktorú táto kapela šíri medzi ľudí. České a svetové hity, ktoré predviedli, boli dôsledne zaranžované, nebolo to len „podľa ucha“ či ako sa hovorí „od oka.“
Druhý ročník Bielo-čierneho koncertu pod nitrianskym nebom, ktorý sa konal na deň presne rok po tom prvom, potvrdil, že ide o peknú a životaschopnú myšlienku. Už teraz veríme v jeho ďalšie pokračovanie.
Redakcia