Je ráno deväť hodín a z Divadla z Pasáže cítime vôňu rannej kávy, pri ktorej sa každý deň stretávajú herci. Ich odlišnosť v porovnaní s bežnými hercami je v mentálnom postihnutí, ktoré prekonávajú hereckou prácou. V divadle dnes – ako aj v akýkoľvek iný deň – trávia dlhé hodiny. Ak nenacvičujú novú inscenáciu, vzdelávajú sa. Dnes mali hodiny hlasového prejavu s profesionálnym hercom, pred pár dňami sa učili pohyb na javisku. Medzi ďalšími aktivitami sú hodiny herectva, javiskovej reči či hudby. Spoza dvier sa ozývajú tóny klavíra a radostného smiechu. Pred nedávnom odohrali inscenáciu Čajka Jonathan Livingston v Centre nezávislej kultúry v Banskej Bystrici.
Ku káve si sadáme s Evou Ogurčákovou, umeleckou riaditeľkou Divadla z Pasáže. Hovorí, že s hercami chodia hrávať inscenácie naprieč celým Slovenskom. Divadlo z Pasáže funguje už 27 rokov a v roku 2022 uviedli premiéru inscenácie Čajka.
Zrodila sa Čajka
Bol to výnimočný spontánny nápad režisérky Moniky Kováčovej, s ktorou divadlo dlhodobo spolupracuje. „S režisérkou sme sa zhodli, že je to metafora aj nášho divadla, ako inštitúcie, pretože my fungujeme 27 rokov a ani jeden rok nebol úplne jednoduchý a musíme bojovať za prežitie nášho divadla. Zároveň je to aj metaforou našich hercov s tým, že veľakrát si neuvedomujeme, že ľudia s postihnutím musia prekonávať oveľa viac prekážok ako zdraví jedinci. Pravdou je, že aj my ľudia bez postihnutia sa denno-denne stretávame s prekážkami a vieme, že život nie je ľahký, ale naši herci, resp. ľudia s mentálnym postihnutím majú prekážok oveľa viac. Práve preto sme sa rozhodli pre túto inscenáciu, lebo sú to dva silné metaforické obrazy, ktoré sa nás dotýkajú,“ opisuje Eva Ogurčáková.
Inscenáciu pripravujú rok a pol dopredu. S hercami študujú a analyzujú dielo, o ktorom sa už v príprave inscenácie podrobne rozprávajú. „Boli sme s režisérkou fascinované, že naši herci tomu absolútne rozumeli a vedeli sa stotožniť s postavou čajky,“ dodala s úsmevom.
Čeliť svojmu strachu je krokom vpred
Herci v spolupráci s tímom diskutujú na témy, ktoré vyplývajú zo samotného diela, napr. téma strachu, samoty, odhodlania, vytrvalosti ísť si za svojím cieľom. V knihe čajky vyženú Jonathana na opustený ostrov a on tam nájde pokoj v duši a zistí, že samota mu vyhovuje a môže lepšie rásť a ísť za svojím snom. Ale herci samotu vnímajú ako niečo desivé. „Tak sme sa zhodli na tom, že rovnaká odvaha ako ísť za svojím cieľom je aj priznať svoj strach, že sa bojíme a máme neistoty. Pretože v dnešnej spoločnosti ukázať slabosť nie je žiaduce, práve naopak, vyžaduje si dokonalosť a kus dravosti a nebojácnosti. Preto sme sa rozhodli zakomponovať do diela strach zo samoty,“ konštatuje Ogurčáková a zároveň dodáva, že príprava na inscenáciu spočíva v rozsiahlej komunikácii a analýze diela. Zo strany produkcie si tieto rozhovory nahrávajú a potom zakomponujú do diela aj postrehy hercov, ich prežívanie a precítenie daného literárneho diela, aby bolo čo najautentickejšie.
O inakosti, o krehkosti, o odvahe byť iný…
Čajka Jonathan Livingston je o odvahe. O odvahe byť iný. O odvahe hľadať iné cesty k dosiahnutiu svojho sna. Zároveň je o krehkosti, ktorá je v nás. Celá inscenácia je prerozprávaná cez biblický príbeh stvorenia sveta. Akurát my stvoríme čajku a nie človeka. Krehkosť, ktorú tu máme možnosť vnímať, je prepojená s obrovskou vnútornou silou motivujúcou ísť vpred.
Prípravy na inscenácie ich vedú k filozofickým otázkam
Aktuálne nepripravujú žiadne nové predstavenie, no venujú sa tým nacvičeným. Aby herci pochopili podstatu diela, vedú o ňom siahodlhé dialógy. Aj Evu Ogurčákovú často zaskočia otázkami o zmysle života, na ktoré nemá odpoveď. „Sú to veľakrát filozofické otázky o zmysle života, o fungovaní spoločnosti a rôzne iné témy. Ale v skutočnosti sa tieto otázky veľmi nelíšia od toho ako rozmýšľame my. Možno forma je iná, my to vieme zaobaliť do pekne sformulovanej otázky a oni sa vyjadria priamočiaro,“ hovorí umelecká šéfka. Ak by ste si mysleli, že ľudia s mentálnym postihnutím, ktorí žijú so svojou inakosťou, nemajú predsudky, veľmi by ste sa mýlili. Aj oni majú veľa predsudkov, o ktorých sa potom spoločne rozprávajú. Niektorí svoj názor zmenia, iní nie. „Takže naši herci tým, že sú iní, neprijímajú automaticky inú inakosť,“ dodáva Ogurčáková.
Divadlo z Pasáže tvorí celkovo 13 hercov vo veku od 21 do približne 55 rokov. Nie všetci hrajú všetky predstavenia. Ich umelecká šéfka spoločne s režisérkou sa snaží vybrať postavy k ich vlastnej individualite. Michal hrá v divadle už 15 rokov a najviac sa mu páči radosť z publika. „Páči sa mi hrať, páči sa mi keď nám diváci tlieskajú. Mám veľmi dobrý pocit, keď vidím na divákoch, že sa im to páčilo, že nás chcú vidieť a tlieskajú, aby sme sa ešte vrátili a poklonili sa. Je to výborné. Robíme si navzájom radosť,“ hovorí nadšene Michal.
Nevyhýbajú sa im ani konflikty
V kolektíve musia spoločne riešiť aj konflikty, ktoré – ako v každej komunite – nastanú. Veľakrát ich zastihne ponorková choroba, na ktorú spoločne našli výbornú terapiu – vzájomnú komunikáciu. Eve Ogurčákovej som položila otázku, aké je pracovať s ľuďmi s mentálnym postihnutím. „Je ťažké pracovať s ľuďmi. Mne sa často stáva, že ma ľudia nechcú pochopiť, majú iný názor, takže buď hľadám spôsob, konsenzus, buď sa dohodneme alebo nie. Osobne ma stoja viac energie tí ľudia, ktorí sú označovaní za zdravých, normálnych. Lebo buďme k sebe úprimní – všetci sme blázni! Každý má svoje batôžky, svoje strachy a snažíme sa každý fungovať ako dokážeme ale jednoduché to nie je. Preto si myslím, že pracovať s ľuďmi je úžasné ale hrozne ťažké,“ uzatvára Eva Ogurčáková, ktorá je v divadle už 22 rokov a svojou pozitívnou energiou vedie celý tím k lepším zajtrajškom.
Zuzana Rojíková