Vlna solidarity voči Ukrajine bola v prvých dňoch vojenského konfliktu mimoriadne vysoká. Kým mnohých každodenné správy o vojne vyčerpali a otupili, Národná rada občanov so zdravotným postihnutím (ďalej len NROZP) v pomoci susedom naďalej systematicky pokračuje. O dvoch užitočných medzinárodných projektoch NROZP sme sa porozprávali s projektovou manažérkou Michaelou Hajdukovou.
Mala NROZP aj pred vypuknutím vojny pracovné či priateľské kontakty s našimi východnými bratmi?
Pravdupovediac, NROZP pred vypuknutím vojnového konfliktu s ukrajinskými organizáciami ľudí so ZP kontakt nemala. Musím však povedať, že v priebehu spolupráce sme zistili, že náš ukrajinský partner, Doroga žiťja, mal v minulosti veľmi aktívne a produktívne vzťahy s jednou z našich členských organizácií, Slovenským zväzom telesne postihnutých.
Chuť pomáhať bola v spoločnosti spočiatku mimoriadne veľká. Týkalo sa to aj organizácií ľudí so ZP. Bola hneď zhoda na tom, že treba podať pomocnú ruku?
Áno, samozrejme, rovnako ako väčšina Slovákov, aj my sme mali pocit, že potrebujeme niečo robiť, že nemôžeme zostať len tak nečinne postávať. Hneď na začiatku krízy, bolo to v prvých marcových dňoch, sa na nás začali obracať naši európski partneri, ale aj spolupracovníci na Slovensku, aby sme poskytli pomoc či poradenstvo ľuďom so ZP z Ukrajiny, ktorí do našej krajiny utiekli pred vojnou. Tak sa k nám dostala napríklad rodina malého dievčatka s detskou mozgovou obrnou, s ktorou sme boli v kontakte od marca prakticky do konca augusta, aj keď sa už v júni celá rodina odsťahovala do Spojeného kráľovstva.
Vaše členské organizácie pomáhali ukrajinským utečencom so ZP. Čo ste pre nich boli schopní urobiť?
Pomáhali mnohé naše členské organizácie, spomeniem napríklad Asociáciu nepočujúcich Slovenska, ktorá poskytovala tlmočníkov do posunkového jazyka, vytvorila na sociálnych sieťach mini slovník a poskytovala ľuďom so sluchovým postihnutím z Ukrajiny poradenstvo rôzneho druhu. Organizácia muskulárnych dystrofikov v SR zas za peniaze z projektu nakúpila kompenzačné pomôcky, ktoré bezplatne poskytovala tým, ktorí ich potrebovali. Bivio poskytlo svoju práčovňu, kde sa prala bielizeň pre ubytovne, ktoré poskytli ukrajinským utečencom strechu nad hlavou.
Ako som už spomínala, mali sme aj individuálne prípady. Okrem malej Alisy s DMO sme sa zoznámili aj so slabozrakou mladou ženou, ktorá mohla vďaka našej projektovej podpore podstúpiť dve operácie očí a jej zrak sa výrazne zlepšil. V súčasnosti je schopná hľadať si na Slovensku prácu. Spomeniem aj malé dievčatko s telesným postihnutím, ktoré s rodinou utieklo do Albánska, piešťanské rehabilitačné centrum Axis jej však za vynikajúcu cenu s podporou NROZP a OZ Barlička z Prešova poskytlo dvojtýždňový rehabilitačný pobyt na Slovensku, ktorý bol pre udržanie jej stavu nevyhnutnosťou.
Čo bolo z pohľadu utečencov so ZP najdôležitejšie, čo akútne potrebovali?
Potreby ľudí boli rôzne. Niektorí potrebovali ubytovanie, iní lieky, ktoré berú na dennej báze, mnohí potrebovali pomoc pri registrácii a komunikácii s úradmi. Nemálo bolo aj takých, ktorí potrebovali požičať pomôcky alebo sociálne poradenstvo. Naše organizácie boli naozaj veľmi ústretové a usilovné.
V Užhorode funguje centrum pre osoby so ZP, ktoré sa počas vojny transformovalo na centrum pomoci utečencom so ZP. Ako sa NROZP angažovala v tomto centre?
Áno, je to centrum Daroga žiťja, o ktorom som sa už zmienila. Naša strešná organizácia na európskej úrovni, Európske fórum zdravotného postihnutia, je v kontakte s ukrajinskou splnomocnenkyňou vlády pre ľudí so ZP. Od nich prišiel nápad, že centrum blízko hranice by sa mohlo transformovať na zberné miesto, kde by si utečenci oddýchli, nabrali nové sily a rozhodli sa, čo ďalej. Na to však bolo potrebné nakúpiť do centra nové zariadenie a zásobovať ho potravinami, drogériou, zdravotníckymi i kompenzačnými pomôckami. A to malo byť úlohou NROZP. Pravdupovediac, zo začiatku sme sa trochu zľakli. Naša organizácia podobné činnosti nikdy predtým nerobila a ani z personálneho hľadiska sme na tom neboli najlepšie. Uvedomili sme si však, že ľudia za hranicou bojujú o holý život a my uvažujeme, či sme schopní zvládnuť väčšiu pracovnú záťaž. A k čomu sme dospeli? Že nebudeme váhať, zmobilizujeme sa a jednoducho pomôžeme. Podpísali sme zmluvu s novým kolegom, ktorý bol v Michalovciach. Ten mal na starosti logistiku a odvoz tovaru na Ukrajinu. Ja som z Bratislavy projekt koordinovala a spoločne sme konzultovali nákupy jednotlivých druhov tovaru. Pri tomto projekte sme naozaj veľmi ocenili možnosti nákupu cez internet a online stretnutia.
S materiálnou pomocou a zariadením ste opakovane cestovali na západ Ukrajiny. Išlo všetko hladko?
Na Ukrajine sme boli dokopy sedemkrát. Prvé jazdy boli neisté, ešte sme nepoznali „zvyky“ na hranici, ak, tak len z jojkárskeho seriálu. Rýchlo sme sa však zorientovali a dá sa povedať, že všetko išlo hladko. V priebehu letných mesiacov sa však situácia výrazne skomplikovala. Faktorov tu bolo viacero. Jednak opadlo počiatočné nadšenie ľudí a nastavenie na pomoc iným vo všeobecnosti, jednak colníci, policajti i vojaci na oboch stranách hranice už začali byť unavení a otrávení z veľkého pohybu na hraničných priechodoch. Pri prechode hranice smerom na Ukrajinu bolo všetko viac-menej v poriadku. Vedeli sme už, v ktoré dni chodiť, i to, kedy v priebehu dňa to je najlepšie. Problematickejšie boli návraty. V štyridsaťstupňových horúčavách sme museli čakať na hranici aj niekoľko hodín. To, že sme viezli na Ukrajinu „humanitárku“ a ideme domov s prázdnym autom, nikoho nezaujímalo. Jednoducho sme si to na hranici odsedeli v aute v štyridsaťstupňových horúčavách.
Aký bol výsledok vášho snaženia?
Práve v týchto letných mesiacoch sa sformovala skupina mimovládnych organizácií, ktoré tiež vozili na Ukrajinu humanitárnu pomoc a mali podobné problémy ako my. Spoločne sme sa pokúsili nakontaktovať na Colný úrad v Michalovciach, na konzula SR v Užhorode aj na gubernátora Zakarpatskej oblasti. Výsledky našich online stretnutí i stretnutia na prechode vo Vyšnom Nemeckom dosiaľ neboli veľmi úspešné, ale k zlepšeniu predsa len došlo. Podarilo sa nám urýchliť colný proces s vozidlami, ktoré vozia humanitárnu pomoc aspoň pri ceste na Ukrajinu. Návrat vozidiel späť na Slovensko je stále neistý, niektoré kamióny ešte aj dnes čakajú niekoľko dní. Veríme však, že sa nám podarí v rokovaniach s ukrajinskou stranou pokračovať a celý proces zlepšiť.
Čo považujete za najväčší úspech alebo prínos oboch projektov?
Ťažká otázka. Radosť nám urobilo všetko, čo sa nám podarilo. Je skvelé, že vďaka nášmu snaženiu sa podarilo zlepšiť situáciu jednotlivcov. To je nepopierateľné. Teší nás aj to, že sme videli v užhorodskom centre postele, ktoré sme kúpili, na nich úhľadne upravené „naše“ paplóny a vankúše oblečené v „našej“ starostlivo vybranej posteľnej bielizni. V sklade naukladané vrecia s pohánkou, ktorú Ukrajinci priam milujú, na tvárach mladých ľudí s Downovým syndrómom radosť z voňavého šampónu či gélu na sprchovanie, ktorý vybrali z našej dodávky na dvore pred vchodom do centra. Máme dobrý pocit, že sme prispeli svojou prácou k zvýšeniu kvality života ľudí, ktorí prišli o svoje domovy, a že sa nám podarilo zlepšiť kvalitu života v ich prechodnom domove.
Vojna nie je normálny stav. Pomoc zo Slovenska určite nebola bez problémov. Ktoré z nich boli najväčšie a sťažili vám vaše pôsobenie?
Jedným z najväčších problémov bolo a stále je to, že neexistuje komplexná a jednoznačná registrácia ľudí, ktorí prechádzajú cez našu hranicu a hľadajú v našej krajine útočisko pred vojnou. Už od začiatku vojny v tejto oblasti pracujú mnohé mimovládne organizácie a často sa stáva, že pomocou nejakému konkrétnemu človeku sa zaoberajú naraz viaceré z nich len preto, lebo daný človek sa v zúfalstve obracia na viacero strán naraz. Keďže naše organizácie nemajú spoločný informačný systém, ktorý by všetkým zúčastneným poskytol informácie o stave v nejakom konkrétnom časovom bode, dochádza k tomu, že už aj tak unavení ľudia vybavujú tú istú vec pre rovnakého človeka naraz. Je to plytvanie silami týchto pracovníkov. Všetci potrebujeme spoločný systém ako soľ a pomaly sa formujú konkrétne potreby jednotlivých mimovládiek. Veríme, že v spolupráci s ostatnými sa nám podarí spoločný informačný systém vybudovať, a zefektívniť tak prácu s ľuďmi so ZP z Ukrajiny. Nehovoriac o tom, že spomínaný systém bude pripravený na ďalšie možné humanitárne krízy.
V čom budete, poučení skúsenosťou, postupovať v budúcnosti inak?
Pri podobnom type projektov v budúcnosti sa určite pokúsime lepšie zosúladiť s ďalšími organizáciami, ktoré budú robiť rovnakú prácu. Mám na mysli problémy, ktoré som spomínala v predošlej odpovedi.
Obidva projekty našim susedom pomohli. V čom však boli významné pre NROZP?
Tieto projekty boli prvé svojho druhu, ktoré NROZP realizovala. To je samozrejmé, pretože aj situácia, ktorá vznikla, nás zasiahla prvýkrát, a teda nepripravených. Keby sa nás niekto pred takým rokom opýtal, či by sme niečo podobné zvládli, som si istá, že každý z nás by zapochyboval. Som veľmi rada, že sa nám všetku prácu podarilo dotiahnuť do konca a že sme si dokázali, že aj malý tím môže pracovať efektívne. To je asi najvýznamnejšie poznanie. V súčasnosti máme v NROZP aj ďalší veľmi dôležitý projekt, ktorý pomáha zefektívniť ostatné procesy fungovania organizácie. Úspech pri pomoci našim susedom nás veľmi povzbudil a aj napriek tomu, že nás stále nie je veľa, sme si istejší tým, čo dokážeme urobiť. Verím, že postupne sa nám podarí vybudovať väčšiu a stabilnejšiu organizáciu pripravenú pomáhať ľuďom so ZP u nás, ale aj ľuďom zo zahraničia, ktorí budú v krízovej situácii našu pomoc potrebovať. Zároveň si však prajem, a to hovorím aj za svojich kolegov, aby bolo podobných krízových situácií čo najmenej.
Red.