Na našej prvej scéne sa podával jedinečný čaj

Divadlo Zrakáč, ktoré sa prehuplo už cez svoje desiate výročie, spoznali najprv bratislavskí návštevníci divadelného priestoru na Školskej ulici. Neskôr súbor zakotvil v Štúdiu 12 na Jakubovom námestí a aktuálne je jeho domovskou scénou Slovenské národné divadlo. V tamojšom Modrom salóne už pred časom Zrakáč uviedol svoju autorskú hru Ste medzi nami. Teraz majú nevidiaci, slabozrakí, ale aj úplne vidiaci herci za sebou ďalšiu premiéru. Čaj u pána senátora sa slávnostne servíroval 26. a 27. novembra o 19:30. Päťdejstvová komédia Ivana Stodolu o zákulisí našej malej-veľkej smutnosmiešnej politiky je zaľudnená množstvom postáv. Divadlo sa aj preto rozrástlo o nových hercov a herečky. Prekvapujúcimi posilami sú Ján Gallovič a Emília Vášáryová z našej prvej scény.

Prečo nie?

Učiť prostoduchých malomeštiakov spoločenskej konverzácii a dobrým spôsobom môže byť podobne ťažké ako okresávať poleno. Niekedy sa pritom ocitnete vo vzduchu či v drvivom objatí, alebo musíte vyskočiť na stôl. Pre profesionála Jána Galloviča to však nie je nič nové ani nezvyčajné. Ponuku hrať s nevidiacimi divadelníkmi prijal bez väčšieho váhania, s viac-menej rečníckou otázkou: Prečo nie? „Divadlo Zrakáč vnímam už dlhšie, najmä odvtedy, ako začalo pôsobiť pod našou strechou,“ hovorí Gallovič.

Člen činohry Slovenského národného divadla sa naozaj s nevidiacimi partnermi na javisku neocitne bežne. Podľa Jána Galloviča však všetkých hercov, bez ohľadu na stav ich zraku, spája spoločný menovateľ, nadšenie pre divadlo a vnímanie javiskovej situácie. „Nevidiaci sú veľmi pozorní. Je radosť s nimi robiť, pretože si výborne pamätajú a cez sluch, intonáciu, tempo a rytmus rýchlo fixujú veci, od ktorých nás vidiacich vonkajšie okolnosti neraz odvádzajú a rozptyľujú,“ myslí si herec, ktorý v štvrtom dejstve predviedol strhujúcu etudu na tému spoločenskej etikety. Presné, citlivé, sýte, vnútorne zaangažované. Také je podľa Galloviča herectvo jeho javiskových kolegov.

Lopuškin so starým gramofónom na kolenách drží v ruke šesť notesov spoločenskej etikety
Herec Ján Gallovič ako Sergej Ivanovič Lopuškin v hre Čaj u pána senátora

Aj pre mňa je to príležitosť

Emília Vášáryová sa v politických fraškách zvyčajne neobjavuje. V Čaji u pána senátora sa jej však ušla rovno rola vplyvnej pani ministrovej. „Podobnú úlohu som už dávno nehrala a toto považujem aj pre mňa za takú malú príležitosť. Čítajúc Kalinčiaka, Jesenského alebo aj pri tejto Stodolovej hre napísanej takmer pred sto rokmi si uvedomujem, ako sa stále točíme v kruhu. Ivan Stodola by rovnako mohol písať o súčasnej politickej situácii,“ hovorí Emília Vášáryová, ktorá ľudí so zrakovým znevýhodnením vníma aj ako pravidelných návštevníkov Slovenského národného divadla, najmä predstavení, ktoré sa špeciálne pre nich organizujú okolo dňa nevidiacich. „S nevidiacimi deťmi som sa však stretávala už ako banskoštiavnická školáčka. Na Počúvadlo chodili vtedy žiaci zo školy v Levoči. Hrala som na klavíri, spievala, otec pre žiakov recitoval. Neskôr som pre týchto poslucháčov nahrala aj výber z poézie Jacquesa Préverta,“ spomína herečka.

Spokojný režisér

Na skúške Zrakáča som v jednej chvíli zažil aj niečo krajne nevídané – spokojného režiséra. Súbor už pár rokov vedie režisérsky tandem Pavol Viecha a Matej Feldbauer. Zaujímavosťou je, že druhý menovaný súbežne so Zrakáčom študoval Čaj u pána senátora aj s ďalším divadelným zoskupením Ľahostajňa. Premiéru budú mať o pár dní neskôr, takže si môžete obe verzie porovnať. No a čo ten spokojný režisér? „Tú moju spokojnosť netreba brať úplne doslovne. Čo ak chcem hercov dnes iba motivovať cukrom a zajtra zase vytiahnem bič? Ale nie, po dnešku môžem byť naozaj spokojný,“ hovorí Pavol Viecha. V porovnaní s predchádzajúcou autorskou hrou je v senátorovom čaji všetkého viac: „Máme tu viac hercov, oveľa viac textu, viac kostýmov a náročnejšiu, komplikovanejšiu scénu. Navyše je tu mix úplne nových hercov so zrakovým znevýhodnením s ich skúsenejšími kolegami, ktorí už v Zrakáči čo-to odohrali a k tomu dvoch profesionálov. Budeme sa však snažiť, aby divák nemal tendenciu porovnávať jednotlivé herecké výkony, pretože všetky budú vyrovnané, ale aby hru vnímal ako jednoliaty a hladko plynúci celok.“

Senátor – pohrebník

Baltazár Slivka je pasívny mumák vlečený udalosťami, manipulovaný najmä svojou energickou manželkou. Prerod nemastného-neslaného majiteľa pohrebníctva na vplyvného senátora sledujeme na takmer nevidiacom hercovi Petrovi Zbrankovi, ktorý je na scéne prítomný vo všetkých piatich dejstvách. Suverénnu chôdzu, trasenie rakvou, tanec aj ďalšie pohybové kreácie musí zvládnuť na javisku zapratanom množstvom rekvizít. „Je tam tmavé pódium a tmavý stôl, no aj veľa ďalších predmetov, ktoré splývajú s podlahou. Ja mám ešte malé zvyšky zraku, ktoré sa snažím využívať, ale tu sa na ne príliš spoliehať nemôžem a scénu si musím dôkladne obchodiť.“ Možnosť stáť na tých istých doskách s profesionálnymi hercami považuje Peter za skvelý zážitok a výbornú školu. Odpozerať od nich toho veľa nemôže, ale odpočuť sa dá všeličo. Ako sa učí texty, ktorých má v hre z nevidiacich kolegov asi najviac? „Osvojoval som si ich pomocou počítača s hlasovým výstupom. Pomaly, postupne, kúsok po kúsku. Čím viac sme to hrali, tým lepšie sa mi to v pamäti usádzalo.“

Päť hercov v polkruhu smeruje svoj pohľad na žiarovku uprostred nich
Peter Zbranek (vpravo) so svojimi hereckými kolegami na javisku Modrého salóna SND

Na premiére sa z každej strany ozýval potláčaný alebo aj hlasný smiech. Neubránil som sa mu ani ja. Predstavenie vypálilo výborne aj vďaka tomu, že Slovenské národné divadlo poskytuje hercom Zrakáča kvalitné zázemie, vrátane personálu, ktorý je k dispozícii aj profesionálnym hercom. V divadle je zároveň až do polovice januára budúceho roku inštalovaná výstava fotografií zo súťaže Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska Cesta svetla. Tá sa z rôznych uhlov pozerá na fenomén zraku, svetla a na život ľudí so zrakovým znevýhodnením.

Red.