Jozefa Blažeka z Organizácie muskulárnych dystrofikov v SR poznám už roky. Kým prvýkrát sme sa stretli na šachovom turnaji, kde sa hýbalo nanajvýš bielymi a čiernymi figúrkami, teraz hovoríme o niečom, čo si vyžaduje pohybu oveľa viac. Ide o presun v prírode na vozíku.
Priznám sa, doteraz mi ani nenapadlo, že na vozíku sa ľudia pohybujú aj v prírode, nie iba v bežnej betónovej civilizácii…
„No áno. Niektoré trasy, napr. v Tatrách či v Roháčoch, sú oficiálne zmapované, ďalšie sa šíria ľudovým podaním. Informuje o nich ten, kto ich absolvoval.“
Kedy je to v prírode prístupné aj pre človeka na vozíku?
„Ide najmä o doliny, kde nie je veľké prevýšenie a ktoré nie sú rozryté autami.“
Do akej miery alebo ako dlho môžeš ísť na vozíku hore kopcom?
„Samozrejme, dá sa to. Treba si však uvedomiť, že pri stúpaní sa batéria na elektrickom vozíku rýchlejšie vybíja. Cestou späť dolu kopcom si zase oddýchne a vráti sa jej sila. Myslím si, že ľahké stúpanie tak do desať percent je úplne v poriadku.“
Aký by mal byť povrch, prípadne ďalšie podmienky pre dobrú zjazdnosť na vozíku?
„Dobrý je asfalt, ale ešte lepšia je spevnená udupaná plocha. Ideálne jemná trávička. Takú máme napríklad na Záhorí, kde sa príjemne prechádza po lesných cestičkách. Nevhodné sú veľké kamene a úzke či príliš strmé chodníky s vytŕčajúcimi koreňmi.“
Predtým, ako sa na turistiku vyberiete, urobíte si prieskum terénu. Ten je asi u vás podrobnejší a dôkladnejší ako u chodiacich turistov.
„To určite áno. Pozeráme sa nielen na trasy prístupné pre vozík, ale aj na blízkosť vhodného ubytovania. Ak je to jednodňová bratislavská turistika, stačí sa odviezť autom napr. do Lamača a odtiaľ už s vozíkom ísť cez les. Dá sa tak dostať cez Peknú cestu až do Rače.“
V odporúčaniach skúsených turistov som čítal, že na bezbariérových trasách nemožno čakať nejaké all inclusive. Čo to znamená?
„Ide o to, že málokde nájdeš symbiózu dobrých trás a vhodného ubytovania či prístupných toaliet. Chce to určité odhodlanie. Nejde o úplne rovné povrchy. Telo musí znášať určité otrasy. Vozík by mal mať nafukovacie kolesá. Rovnako si treba rozmyslieť, kedy použiť elektrický a kedy mechanický vozík. Mechanický musí niekto tlačiť. Kolieska sú tam užšie a kladie sa ešte väčší nárok na tvrdosť povrchu bez drobných kamienkov.“
Ty však na túry používaš ten istý vozík ako v meste.
„Áno. Dôležité je, aby mal čo najširšie kolesá schopné komfortne prekonávať prekážky. Iné úpravy potrebné nie sú.“
Kde by sme našli trasu aj s dobrým zázemím?
„Napríklad v blízkosti krásnej Roháčskej doliny je hotel s bezbariérovou izbou, navyše so susediacou dolinou Látaná. To sú príjemné, štvor-päťkilometrové prechádzky. Pekná je aj Jánska dolina. Tam sa tiež vyráža od siete hotelov, kde sú bezbariérové ubytovania. Ak chcete navštíviť Tichú a Kôprovú dolinu, môžete vyraziť z Podbanského. Pri hoteloch sa však často treba pripraviť na vyššiu cenovú hladinu. Z Bratislavy máte ľahko dostupné Malé Karpaty, Železnú studničku, Kamzík. Tam je veľa bezbariérových asfaltových ciest, ktoré urobili mestské lesy. Ja rád chodím napríklad aj do Blatníckej doliny neďaleko Turčianskych Teplíc. Nemajú tam síce blízko vhodné ubytovanie, ale k dispozícii je aspoň reštaurácia s bezbariérovou toaletou. Na dosah tam máte aj viacero dolín, napríklad Gaderskú, Beliansku či Necpalskú.“
Vstupu do dolín neraz bránia závory. Ako to riešite?
„Nové destinácie si vždy pozeráme na mape. Na nej bývajú zakreslené aj závory. Zvykneme kontaktovať správcu národného parku alebo lesnej správy. Je výborné, ak už pred nami trasu niekto absolvoval a dá nám referenciu. Napríklad do Tichej doliny sme sa vybrali bez takéhoto odporúčania. Podarilo sa to, ale len za pomoci štyroch silných Poliakov, ktorí mi pomohli okolo rampy prejsť. Lebo tam vždy dajú niečo pre bicykel, ale takýto priechod je pre človeka na vozíku nedostatočný. Potom sme volali aj správcovi, ktorý prisľúbil nápravu, aj mi odfotil, ako je to spravené a keď sme po čase toto miesto navštívili, naozaj to tam už bolo oveľa lepšie.“
Počul som o univerzálne navrhovaných závorách, ktoré majú v strede otvor pre rodiča s kočíkom alebo pre človeka na vozíku. Máme také na Slovensku?
„Áno, takáto závora je napríklad v karloveskom ramene alebo na Železnej studničke smerom pod Červený most.“
S akým prístupom sa stretávaš u lesných správcov?
„Väčšinou sú nápomocní a ústretoví. Neraz sa stalo, že lesník osobne prišiel a závoru nám otvoril. Horšie to niekedy býva, keď je územie v správe nejakého urbáru. Vtedy sa ten kľúč hľadá ťažšie.“
Vyber pre nás nejakú tvoju obľúbenú trasu a porozprávaj nám o nej.
„Vybral by som už spomenutú Blatnícku dolinu. Idete asi dvanásť kilometrov povedľa zurčiaceho potoka. Všímate si rastliny, napríklad orchidey, plamienky či cyklámen fatranský rastúci len tam. Páči sa mi aj na Záhorí s jeho tichými lesnými cestami. Človek je tam sám s lesom. Nezriedka vám cez cestu prebehne jeleň alebo diviak. Obdivujem tam močiare s krásnymi kvetmi. Objavuje sa záružlie a na jeseň tam vo fialových trsoch kvitne vres. Úžasné sú aj Tatry. Nad vami sa týči Kriváň a opäť veľké polia kvitnúcich vresov, jarabina červená, veľa včiel. S priateľkou bývame na Dlhých dieloch a pár metrov od nás je les. Obdivujem jeho jesenné sfarbenie a smrekovec opadavý, ktorý slávnostne bdie nad listnatými stromami, kým aj z neho nezačne opadávať ihličie.“
Toto bol hotový umelecký opis. Chodíš do prírody aj v zime?
„Samozrejme. Keď nejdeme von, pre moju partnerku je to koniec sveta. Dám si na seba dvanásť vrstiev oblečenia a ideme. V zime vás limituje čas, keďže dobré svetlo je len niekoľko hodín denne. Mám veľmi rád pohľad, keď napadne prvý sneh a ešte sa drží na stromoch. Vtedy sa dá po ňom prejsť aj na vozíku. Keď je ho už nad päť centimetrov, vozík sa cezeň nedostane.“
Hovoril si o viacerých vrstvách oblečenia, ktoré v zime v prírode potrebuješ…
„Je to naozaj nevyhnutné. Nedokážem sa zohriať pohybom, nemôžem ani piť veľa horúceho čaju. Spodky, dvoje nohavíc aj ponožiek, čižmy, tri tričká, pulover, sveter, vestu, hrubú vetrovku, šál, v tom všetkom som zabalený. Okrem toho dvoje rukavíc. Rukou, ktorou môžem hýbať, obsluhujem joystick.“
Aké dlhé túry si už podnikol?
„Väčšinou sa na obed najeme a vyrážame okolo jednej. Vonku sme, až kým sa nezotmie, čo môže byť aj sedem-osem hodín. Bežne mávame túry okolo osemnásť kilometrov. Batéria by mala byť pri takýchto výletoch v dobrom stave, aby jednodňovú turistiku bez problémov vydržala. Odporúčam turistiku začať stúpaním do kopca a naspäť z kopca. Tak je istejšie, že sa aj vrátite. Raz sme boli na Králikoch. Bývali sme tam na kopci a vždy to bola lotéria, či zakotvíme doma, lebo v závere nás čakala cesta hore.“
Keď vozíku dôjde batéria, dá sa tlačiť?
„Áno, vozík môžeš odistiť a dáš ho na voľnobeh. Sám o sebe však váži okolo sto kíl, k tomu moja hmotnosť plus oblečenie. Raz sme sa dostali do mimoriadnej prietrže mračien. Čakali sme asi trištvrte hodiny, pričom pršalo zľava, sprava aj zhora. Až tak, že voda nám z pršiplášťa zatiekla do motora a vozík bol nepojazdný. Našťastie sme neboli ďaleko a prišli po nás autom. Nie vždy sa to však dá. Predstavte si, že ste niekde v lese. Tam nemusí byť ani mobilný signál. Všetko toto si treba zvážiť.“
Úskalí, ktoré si opísal, nie je málo. Napriek tomu ťa to do prírody ťahá neustále. Prečo?
„Les je každý deň iný. Môžeš chodiť stále na to isté miesto, napr. do lesa nad Dlhými dielmi a vždy tam objavíš niečo nové. Niektoré druhy kvitnú, z iných stromov padajú listy, inak sú sfarbené stromy. Hľadám tam pokoj a veľkou pridanou hodnotou je, že som tam s blízkym človekom. Je to pre nás s partnerkou príjemný spoločný čas. Menej príjemné je to s pršiplášťom, ktorý vám lieta po tvári, ale ja mám rád všetky prírodné živly. V lese sú fajn aj stretnutia s ľuďmi. Je tam úplne iná kultúra správania ako v meste. Každý sa tam s tebou pozdraví alebo aj porozpráva. Niektoré psy na vozík brešú, lebo sa čudujú, čo je to za pes, ktorý má namiesto nôh kolesá, ale veľa havov za mnou príde a dajú sa pohladkať.“
Netreba zdôrazňovať, že takáto turistika nie je pre každého. Jozef hovoril čisto z vlastnej skúsenosti. Mnoho ďalších zážitkov od iných turistov na vozíku nájdete na internete. Organizácia muskulárnych dystrofikov v SR sa snaží v tomto smere robiť osvetu. V ďalšom čísle Mostov sa z prírody presunieme do rušnej civilizácie. S autorom blogu Túlavé kolesá Adamom Buriankom sa pozrieme na podmienky pre poznávanie našich miest na vozíku.
Red.