Slovné spojenie „sociálne podnikanie“ znie na prvé počutie ako „drevené želiezko“. Veď ako sa zlučujú princípy dravého kapitalizmu s niečím neziskovým a verejnoprospešným? A vôbec, čo vlastne tie sociálne podniky robia? Nie sú tam ľudia len na to, aby sa cez deň zabavili a aby ich zamestnávatelia čerpali peniaze? A mimochodom, čo mám z toho, ak si z takého podniku niečo objednám? V nasledujúcich riadkoch sa na tieto aj ďalšie otázky pokúsime odpovedať. Možno niektorých prekvapíme, že sociálne podniky sú bežne ziskové, ponúkajú tovary a služby, ktoré by sa vám mohli zísť, povieme, kde nájdete zoznam týchto podnikov a poradíme, kam sa obrátiť, ak o takomto druhu podnikania uvažujete.
Čo to je
V trnavskom Regionálnom centre sociálnej ekonomiky mi všetko ochotne vysvetlil jeho manažér Peter Marko: „Základným kameňom takéhoto podnikania je sociálne cítenie a verejnoprospešný záujem. Podnikateľ si na začiatku definuje víziu a po posúdení nami a ďalšími odborníkmi môže získať štatút registrovaného sociálneho podniku.“ Poznáme sociálne podniky bývania, všeobecné sociálne podniky alebo integračné, pričom tých posledných je drvivá väčšina. Ak chcete hneď teraz vidieť, čomu sa tieto podniky venujú, nech sa páči na stránku Katalóg sociálnych podnikov. V katalógu, ktorý pripravila Implementačná agentúra Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny a minister Milan Krajniak ho predstavil 1. júna tohto roku, nájdete vyše 340 podnikov, pričom na Slovensku je ich v súčasnosti registrovaných 530. Podniky si tu môžete filtrovať podľa krajov alebo podľa toho, čomu sa venujú. S Petrom Markom sme si zvolili Trnavský kraj: „Máme tu výrobňu mydiel, stavebnú činnosť, re-use centrum, hyperbarickú komoru, repasovanie výpočtovej techniky, kosenie, upratovanie… naozaj široký rozsah tovarov a služieb.“ Pri klikaní na ďalšie kraje aj mňa samého prekvapilo, že tieto podniky sa venujú bežným činnostiam, aké robia aj komerčné firmy. Asi vo mne ešte prevládal pocit z minulosti, keď boli sociálne podniky na Slovensku známe najmä svojou neefektívnosťou – zamestnávali minimum ľudí, zato však odčerpávali maximum peňazí z eurofondov. Na toto však podľa Petra Marka máme zabudnúť: „Projekt Inštitút sociálnej ekonomiky sa začal realizovať v júni roku 2018. Ak sa pozriete, čo všetko robíme a ako registrované sociálne podniky fungujú, aké podmienky musia spĺňať, myslím si, že vás to zbaví všetkých pochybností.“
Zisk nie je hriech
V rozhovoroch s podnikateľmi, ktorých som oslovil, často zaznievalo, že sociálny neznamená neziskový. Práve naopak. „Šikovní podnikatelia zisk dosahujú a môžu sa rozhodnúť, v akej miere ho reinvestujú do ďalšieho rozvoja podniku a zlepšenia postavenia svojich zamestnancov. Musí to však byť viac ako päťdesiat percent zo zisku,“ vysvetľuje Peter Marko. Jeho slová potvrdzujú aj manželia Juraj a Lucia Baľákovci z leopoldovskej Živej záhrady, kde sa zaoberajú obnovou degradovanej pôdy. „My musíme a chceme mať zisk, veď to, čo robíme, nás má aj uživiť, no najmä nám ide o rozvoj podniku, čo bez zisku možné nie je,“ hovoria jednohlasne Baľákovci.
Zisťujem, že moje predsudky v súvislosti so sociálnym podnikaním sú pomerne hlboké. Napríklad som si predstavoval, že takejto činnosti sa venujú najmä ľudia, ktorí by v bežnom podnikaní neuspeli. Baľákovci však určite nie sú ten prípad. Roky pracovali v korporátoch v zahraničí a darilo sa im výborne. Dokonca ich to aj bavilo, ale nenapĺňalo a chceli sa vrátiť na Slovensko. Práve vtedy prišiel nový zákon o sociálnom podnikaní, ktorý si preštudovali a takéto fungovanie ich oslovilo. „Skúsenosť z korporátov je pre nás veľmi dobre využiteľná aj v sociálnom podnikaní. Vďaka predchádzajúcej práci sme mali aj určitý kapitál na rozbeh.“ Baľákovcom veľmi záleží na slovenskej pôde a najradšej by sa zrejme venovali svojej hlavnej vízii, no aby vylepšili svoju účtovnú bilanciu, museli svoje portfólio rozšíriť napr. o záhradnícke služby a počas pandémie sa nezľakli ani upratovacích prác. „Sama som chodila upratovať jednu firmu s mojou zamestnankyňou Karin,“ spomína Lucia.
Prečo takto podnikať
Korporátnu cestu má za sebou aj Martin Petrgál z piešťanského sociálneho podniku Alacarte. „Skúsenosti som naberal v banke. Postupne sme však začali s manželkou zabŕdať aj do podnikania a robiť takpovediac sami na seba. Vždy nám pritom išlo o to, aby to malo nejakú pridanú hodnotu, čo je aj myšlienka sociálneho podnikania. Myslím si, že v každom, nielen v sociálnom podnikaní, by mal byť aj nejaký vyšší zmysel.“
Prečo sa ľudia rozhodnú pre takýto druh podnikania? Peter Marko z Regionálneho centra sociálnej ekonomiky v Trnave hovorí, že neraz majú samotní podnikatelia nejaký druh znevýhodnenia. Ďalší zase hľadajú vyšší zmysel a sú radi, keď môžu integrovať znevýhodnených alebo zraniteľných ľudí, ktorí by inak mali ťažkosti zamestnať sa. „Prínos je hneď niekoľkonásobný. Zamestnanci so znevýhodnením sú zvyčajne veľmi motivovaní a usilovní. Tovary a služby, ktoré produkujú, reálne niekto využije. Na druhej strane sociálny podnikateľ robí niečo pre iných, je spoločensky prospešný a je to preňho aj živobytie. Je to skrátka zmysluplná alternatíva ku klasickému podnikaniu,“ sumarizuje Marko.
Radi posúvajú ľudí dopredu
Baľákovci zamestnávajú šikovnú Karin s mentálnym znevýhodnením, ktorá sa výborne osvedčila pri upratovaní aj v záhradách klientov. Mirec zase môže plnohodnotne používať iba jednu ruku. Je však pedantný, systematický a svojich zamestnávateľov výrazne odbremeňuje od administratívy, ktorá je pri sociálnych podnikoch nemalá. Napríklad Martin Petrgál z Alacarte hovorí, že pri jeho počte zamestnancov a ich asistentov administratívne úkony pohltia kapacity jedného zamestnanca, v tomto prípade jeho samotného. „Ja to aj chápem, veď štát nám refunduje významnú časť miezd zamestnancov. Je logické, že všetky výkazy a žiadosti musia byť v poriadku, aby sa systém nezneužíval.“ Jeho sociálny podnik vyhmatal dieru na trhu v tom, že pre klientov robí marketingové, no zároveň aj tlačiarenské služby. Ich prácu si objednáva napríklad ministerstvo zahraničných vecí, mesto Piešťany, ale aj rôzne komerčné firmy zvučných mien.
Petrgálovci zamestnávajú ľudí s detskou mozgovou obrnou či iným telesným znevýhodnením, so srdcovými chybami a majú aj takých, u ktorých sa zdravotné komplikácie objavili počas života: „Máme napríklad mladú ženu, ktorej sa po pôrode spustila tetánia. Dostávala aj záchvaty a pre jej predchádzajúceho zamestnávateľa to bolo neprijateľné. Táto žena mala svoje plány. Chceli si s manželom kúpiť dom a fungovať ako normálna rodina. U nás pracuje bez problémov. Spracováva texty, vytvára slogany, nápisy, firemné príbehy.“ Veľa zamestnancov v Alacarte pracuje z domu. Ďalší majú k dispozícii asistentov, na ktorých štát čiastočne prispieva. Podnik sa zapája do rôznych projektov a bude naberať aj ďalších ľudí.
Čo na to Karin a Mirec
V leopoldovskej Živej záhrade som sa porozprával aj so znevýhodnenými zamestnancami. Karin predtým pracovala v kuchyni ako pomocná sila. Všetko síce zvládala, ale bola celé dni v uzavretom priestore a musela dodržiavať prísne hygienické normy. A ako je to teraz? „Samozrejme si musím svoje odrobiť, ale som veľa na vzduchu a šéfovia sú super.“ Mirec pred úrazom pracoval normálne, no potom zažil na trhu veľa odmietnutí. „Na väčšinu mojich žiadostí som odpoveď ani nedostal. Aj sem som išiel dosť skeptický. Pohovor napokon trval dve hodiny, ktoré mi preleteli, akoby to bolo päť minút. Bola tu úžasná energia a odchádzal som s radosťou.“ Mirec má v práci určité prispôsobenia, napr. počítačovú myš pre ľavákov. Pri mnohých úkonoch sa však dokáže aj vynájsť: „Moja skúsenosť je taká, že mozog sa prispôsobí čomukoľvek. V oblasti informačných technológií sú teraz naozaj veľké možnosti, ako kompenzovať hendikep. Môžem robiť takmer všetko a nie som pritom v strese, skôr sa tu cítim ako v rodine.“
Pohľad zamestnávateľov
Šéfovia Baľákovci zase ocenili, že Karin sa v práci veľa smeje a spieva si. „Karin aj Mirec sú za prácu veľmi vďační. Sú veľmi pozitívni a keď sme s manželkou v strese, práve oni nám ukazujú iný pohľad na život. A pokiaľ ide o prácu, fungujú naozaj stopercentne. My im zase umožňujeme odísť, keď potrebujú. Sami si užívame to, čo v korporáte možné nebolo, že spíme, koľko si telo pýta. Niekedy prídeme do práce už o šiestej ráno, inokedy o ôsmej,“ hovorí Juraj Baľák. Hneď na to dodáva, čo im ešte sociálne podnikanie prinieslo do života: „Popri všetkých počiatočných ťažkostiach sme zažili neuveriteľné prepojenia s inšpiratívnymi ľuďmi, ktorým ide o podobnú vec ako nám. Prioritne robia veci nie pre peniaze, ale preto, že ich považujú za správne a až potom hľadajú spôsob, ako zabezpečiť, aby to fungovalo aj ekonomicky. Dáva nám to zmysel a do života veľa energie.“
Poďme nakupovať
Prečo pri objednávaní tovarov a služieb uprednostniť sociálny podnik pred bežnou komerčnou firmou? Pýtam sa opäť Petra Marka z trnavského centra sociálnej ekonomiky: „Okrem toho, že tým pomáhate rozvoju sociálnej ekonomiky, môžete si uplatniť aj rôzne benefity. Ak ste zamestnávateľ, ktorý má viac ako dvadsať zamestnancov a nakupujete v sociálnom podniku, ktorý má aspoň 30 percent zamestnancov so zdravotným znevýhodnením, môžete v zmysle zákona o službách zamestnanosti využiť možnosť náhradného plnenia.“ Zjednodušene povedané, namiesto toho, aby ste zamestnali ľudí so znevýhodnením vy sami, nakúpite si v sociálnom podniku. Takéto nakupovanie je výhodné aj pre verejných obstarávateľov, ktorí môžu využiť výnimku a nakupovať s uplatnením sociálneho hľadiska. A čo my, bežní ľudia, teda fyzické osoby? „Fyzické osoby môžu pri nakupovaní využiť servisné poukážky, čo sú ceniny vydávané Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny SR. Napr. odkázané osoby môžu použiť túto servisnú poukážku tak, že zaplatia za službu v hodnote desať eur, ktorú si oni zakúpia len za päť eur.“
Ako na to
Získať štatút registrovaného sociálneho podniku nie je úplne jednoduché. Ak to však myslíte vážne, v regionálnych centrách sociálnej ekonomiky vám so všetkým radi pomôžu. Oboznámia vás s legislatívou, poradia s technickými záležitosťami a poskytnú vám vzorové dokumenty, na základe ktorých sa vám bude ľahšie tvoriť zakladateľská listina a štatút. Mnohí túto cestu pred vami už absolvovali, takže sa môžete vyhnúť ich chybám. Podľa Petra Marka sa stále objavujú noví záujemcovia o takéto podnikanie: „Nie je ich už toľko ako na začiatku projektu v roku 2018, ale aj teraz máme čerstvých záujemcov. Národný projekt Inštitút sociálnej ekonomiky trvá do novembra roku 2023, ale už teraz experti pracujú na jeho pokračovaní. Kontinuita je aj z hľadiska Ministerstva práce jednou z priorít, takže určite nenecháme sociálne podniky len tak plávať a budeme sa o ne starať aspoň tak ako doteraz,“ uzatvára Peter Marko.
Red.
Národný projekt Inštitút sociálnej ekonomiky sa realizuje vďaka podpore z Európskeho sociálneho fondu a Európskeho fondu regionálneho rozvoja v rámci Operačného programu Ľudské zdroje.
Viac informácií: