Vytvorte deťom bezpečný domov

Ak uvažujete o tom, že si osvojíte dieťatko, stanete sa pestúnom alebo profesionálnym rodičom, nedajte sa svojím zdravotným postihnutím odradiť. Ako pre Mosty inklúzie vysvetlila sociálna pracovníčka a PR manažérka Návratu Ľubica Vyhnánková, nemáte najmenší dôvod. Stačí splniť zákonom stanovené podmienky, absolvovať minimálne 26-hodinovú prípravu, vyplniť dotazník a počkať si na vhodné dieťa.

Základné pojmy

Náhradná rodinná starostlivosť je určená pre deti, o ktoré sa biologickí rodičia z rôznych dôvodov nemôžu alebo nechcú starať (len veľmi málo z nich sú siroty alebo polosiroty). Ak dôjde k tomu, že rodičia dieťa opustia alebo je vyňaté z rodiny pre nedostatočnú starostlivosť, často je súdom zverené do ústavnej starostlivosti a umiestnené do Centra pre deti a rodiny (niekdajší detský domov). Ak biologickí rodičia dieťaťa vyjadria s osvojením písomný súhlas, matka sa rozhodne pre utajený pôrod, umiestni dieťa do hniezda záchrany alebo sa rodičia o dieťa dlhodobo nezaujímajú, môže súd rozhodnúť o jeho osvojiteľnosti. Znamená to, že dieťa je možné si osvojiť (adoptovať). Osvojitelia tým nahrádzajú biologickú rodinu – získavajú všetky práva a povinnosti rodičov, sú zákonnými zástupcami dieťaťa, dieťa dostane nový rodný list, kde sú uvedení ako rodičia, od štátu nedostávajú žiadnu špeciálnu finančnú ani odbornú podporu. Osvojenie nikdy nekončí. Alfou a omegou náhradnej rodinnej starostlivosti je to, aby bolo dieťa v bezpečí.

Pri vzniku nejakej krízovej situácie, ktorá sa musí riešiť vyňatím dieťaťa z rodiny, sa vždy sociálni pracovníci snažia nájsť dieťaťu vhodné rodinné prostredie. Často sa v praxi využíva náhradná osobná starostlivosť, čo znamená, že dieťa sa zveruje blízkej osobe, zväčša starým rodičom, príbuzným alebo známym. Pokiaľ sa pre dieťa nenájde vhodné rodinné prostredie, súd ho zverí do ústavnej starostlivosti.

Deti, ktorých biologickí rodičia sa o ne krátkodobo alebo dlhodobo nemôžu starať, ale zaujímajú sa o ne, plnia si voči nim vyživovaciu povinnosť, navštevujú ich, nemôžu byť osvojené, ale môžu byť zverené do pestúnskej starostlivosti. Rozsah práv a povinností pestúna vymedzí súd, o niektorých vážnych situáciách však naďalej rozhoduje biologický rodič alebo opatrovník dieťaťa (t. j. jeho zákonný zástupca). Ide napr. o operácie (okrem akútnych stavov), zmenu priezviska a podobne. Pestúni dostávajú od štátu príspevok na starostlivosť o dieťa a podľa novej úpravy aj menší príspevok na vzdelávanie. Mali by byť pravidelne sledovaní opatrovníkom dieťaťa. Odbornej podpory zo strany štátu je síce stále pomerne málo, ale môžu sa obrátiť na rôzne organizácie. Pestúnska starostlivosť končí, keď dieťa dovŕši 18 rokov (s možnosťou predĺžiť toto obdobie o rok), ale, samozrejme, pokiaľ vládnu dobré vzťahy, je prirodzené, že ostávajú v kontakte oveľa dlhšie, aj keď už vzťah nie je ukotvený právne.

Profesionálna rodina

Na Slovensku platí, že deti do šiestich rokov musia byť vychovávané v rodinnom prostredí, v tzv. profesionálnej rodine. Zjednodušene možno povedať, že profesionálny rodič je zamestnanec centra pre deti a rodinu, ktorý pracuje doma a vo svojej domácnosti vychováva deti umiestnené v ústavnej výchove. Na toto povolanie musí absolvovať zákonom definovanú prípravu a psychologické posúdenie. Do profesionálnych rodín sa často dostávajú bábätká, ktoré čakajú na umiestnenie do adoptívnej alebo pestúnskej rodiny, profesionálni rodičia teda musia byť pripravení na to, že tieto deti od nich v pomerne krátkom čase (hovoríme o týždňoch až mesiacoch) odídu. Vyrastajú tu však aj deti, ktorých biologická rodina sa aktuálne o nich postarať nemôže, alebo sa nedarí nájsť im iné rodinné zázemie. Profesionálni rodičia musia byť takisto pripravení komunikovať aj s biologickými rodičmi detí. Deti od nich môžu chodiť domov napr. na prázdniny, alebo sa s rodičmi stretávajú na pôde centra pre deti a rodiny.

Od podania žiadosti po prijatie dieťaťa

„Veľmi často sa pri žiadateľoch o náhradnú rodinnú starostlivosť stretávame s otázkou, ako dlho bude trvať, kým dostanú dieťa. Žiaľ, odpoveď je veľmi neurčitá,“ hovorí Ľubica Vyhnánková. „Zákon určuje minimálne 26-hodinovú prípravu. U nás v Návrate to znamená absolvovať približne polovicu hodín skupinovo (na dvoch až troch sedeniach) a zvyšok individuálne. V praxi to býva niekoľko mesiacov. Ale nevylučujem, že v iných subjektoch alebo na ÚPSVaR-e to môže trvať aj kratšie. Po ukončení prípravy a splnení ostatných podmienok sú žiadatelia zapísaní do zoznamu žiadateľov (akoby do poradovníka), a v prípade, že sa objaví dieťa, o ktoré by mohli mať záujem, sú kontaktovaní.“

Pracovníci úradov oslovujú žiadateľov na základe vyplneného dotazníka, v ktorom špecifikovali napr. vek dieťaťa, jeho zdravotný stav, pohlavie, či chcú prijať jedno dieťa alebo súrodencov atď. V prípade, že sa tieto kritériá počas procesu prípravy zmenia, je možné dotazník aktualizovať. Môže to skrátiť dobu čakania – je možné, že presne také dieťa bude akurát právne voľné. Ďalším faktorom, ktorý môže čas čakania výrazne ovplyvniť, je to, či ide o osvojenie alebo pestúnstvo. Osvojiteľných detí je totiž oveľa menej, ale do pestúnstva je možné umiestniť prakticky všetky deti, ktoré vyrastajú mimo svojej biologickej rodiny.

„Pri osvojení hovoríme minimálne o roku – roku a pol, v niektorých krajoch dokonca až o piatich rokoch. Pri veľmi úzkych kritériách na dieťa to však môže trvať aj dlhšie. Rozhodujúca môže byť aj otvorenosť žiadateľov prijať dieťa s rómskymi koreňmi. Tu neraz nerozhoduje len nastavenie samotných žiadateľov, ale aj nastavenie ich okolia, príbuzných či komunity,“ dopĺňa Ľubica Vyhnánková.

Profil žiadateľa

Zákon hovorí o tom, že spoločne si dieťa môžu osvojiť iba manželia, ak dvaja ľudia žijú ako druh a družka, o osvojenie môže žiadať iba jeden z nich. Ale vzhľadom na to, že súčasťou prípravy je aj porozumenie špecifickým potrebám prijatého dieťaťa, resp. detí, zhodnotenie kapacity žiadateľov postarať sa o ne, prehodnocovanie svojich postojov a fakt, že v živote dieťaťa budú významní a prítomní obaja, je dôležité, ba žiaduce, aby týmto procesom prešli spolu. Výnimočne si dieťa môže osvojiť aj jednotlivec. Samozrejme, ak je to v záujme dieťaťa, nie sú pochybnosti o tom, že mu bezpečné a trvalé vzťahy zabezpečí aj samostatne žijúca osoba, a ak má vhodné zázemie, to znamená, že mu v prípade potreby môže v starostlivosti o dieťa pomôcť širšia rodina alebo komunita. Ľubica Vyhnánková ale uviedla, že z praxe aj zo zistení verejnej ochrankyne práv vyplýva, že približne polovica ÚPSVaR-ov dáva prednosť párom a jednotlivci musia na dieťa čakať dlhšie.

Čo sa týka spôsobilosti na náhradnú osobnú starostlivosť, zákon je veľmi stručný: žiadateľ by mal mať zdravotné, morálne a osobnostné predpoklady na to, aby zverenie bolo v záujme dieťaťa. Morálne predpoklady sa dokladujú potvrdením o bezúhonnosti od obce, osobnostné predpoklady skúma v procese prípravy psychológ a zdravotné predpoklady potvrdzuje ošetrujúci lekár žiadateľov. Dokladujú sa aj majetkové pomery, návštevu domácnosti vykoná sociálna pracovníčka ÚPSVaR-u.

Pestúnmi sa môžu stať manželia alebo jednotlivec, ktorí sú zapísaní do zoznamu žiadateľov, majú absolvovanú prípravu a splnené všetky zákonné podmienky. Pestún musí byť pripravený poskytnúť dieťaťu pravidelný kontakt s biologickou rodinou, ak je to v prospech dieťaťa.

„To, čo pri pestúnstve žiadateľov zneisťuje, ba odrádza, býva práve kontakt dieťaťa s biologickou rodinou. Niekedy to môže byť občasný telefonát, niekedy aj pravidelné stretávanie. Môže sa diať na pôde sprevádzajúcej organizácie, ktorá na ne pestúnov, biologických rodičov aj dieťa pomôže pripraviť a zároveň vyhodnotí, či sú v záujme dieťaťa. Chcela by som zdôrazniť, že kontakt s biologickou rodinou a informácie o vlastnom pôvode sú pre deti veľmi dôležité. Rozhodne ich nevnímame ako nejaké „nutné zlo“, práve naopak. Náhradných rodičov v tom, aby venovali životnej histórii detí veľkú pozornosť, intenzívne podporujeme. Poznať svoje korene a všetkých ľudí, ktorí v našom živote boli významní – čo biologickí rodičia sú a navždy ostávajú (a to aj v prípade, že dieťa opustili v ranom veku), je pre budovanie zdravej identity mimoriadne dôležité,“ prízvukuje Ľubica Vyhnánková.

Treba povedať, že nič také ako tabuľky či zoznam povahových rysov alebo diagnóz žiadateľa neexistuje. Na úrade nie je zriadená žiadna komisia, ktorá by sa posúdením žiadateľov zaoberala komplexne, posudzovanie sa deje od prípadu k prípadu. Keď žiadatelia prinesú kladnú správu od obce, lekára a subjektu, ktorý ich pripravoval a skúmal ich osobnostné predpoklady, mali by byť do zoznamu žiadateľov zapísaní.

„Zo zdravotného hľadiska by bolo prekážkou vyjadrenie praktického alebo odborného lekára, že uchádzač nie je spôsobilý na vykonávanie náhradnej osobnej starostlivosti alebo pestúnskej starostlivosti, zdravotné postihnutie samo o sebe prekážkou nie je. Diskrimináciu z tohto dôvodu (ako i z rôznych iných) explicitne zakazuje aj zákon. V prípade, že ide o žiadateľa so zdravotným postihnutím, je dôležité mať jasnú predstavu o tom, ako si dokáže poradiť v osobnom a praktickom živote, ako plánuje kompenzovať prípadné obmedzenia, či má vybudovanú dostatočnú sociálnu sieť, ktorá mu bude oporou a pomôže pre dieťa zaistiť stabilné a bezpečné prostredie. My v Návrate už máme skúsenosti s úspešnými náhradnými rodičmi s rôznymi zdravotnými limitmi, či už telesnými, zmyslovými alebo aj psychickými,“ dodáva Ľubica Vyhnánková.

Príprava na materstvo a otcovstvo

Každý uchádzač prichádza s odhadom vlastných možností, kapacít, síl a túžob, spoločne s pracovníkmi Návratu sa ich potom v procese prípravy usilujú zreálniť. Je totiž veľký rozdiel prijať niekoľkotýždňové a niekoľkoročné dieťa. Z hľadiska vytvárania vzťahu a vzťahovej väzby síce platí, že čím menšie, tým lepšie, ale zákon hovorí o tom, že medzi žiadateľmi by mal byť primeraný vekový rozdiel. Znamená to, že ak majú žiadatelia vyšší vek, možno bude pre nich vhodnejšie trochu staršie dieťa, pretože kapacity na bábätko už mať nebudú, alebo zvážia, že vychovávať tínedžera v preddôchodkovom veku bude náročné. Niekto túži po veľkej rodine a môže sa spoľahnúť na pomoc starých rodičov, takže prijme skupinu súrodencov, pre niekoho je vhodné len jedno dieťa.

Zdravotné postihnutie dieťaťa je pre niekoho zdrojom veľkých obáv, niekto na tú cestu vykročí. Skúsenosť (či už z okolia, alebo vlastného života) môže byť v tomto prípade výhodou – pokiaľ má náhradný rodič túto situáciu spracovanú a prijatú, kompenzačné mechanizmy nastavené, môže byť dieťaťu s rovnakým druhom ZP oporou. Pravidlá v tomto ohľade nie sú veľmi konkrétne.

Samotný proces prípravy na náhradnú rodinnú starostlivosť sa líši v závislosti od subjektu, ktorý ho zabezpečuje. Žiadatelia sa môžu obrátiť na ÚPSVaR alebo niektorý z akreditovaných subjektov. Podľa zákona musí príprava trvať minimálne 26 hodín, môže sa viesť individuálnou alebo skupinovou formou (príp. ich kombináciou) a v tíme, ktorý žiadateľov pripravuje, musí byť psychológ. Ďalšími členmi sú zvyčajne sociálni pracovníci, resp. zástupcovia iných poradenských profesií. Súčasťou prípravy je aj posúdenie spôsobilosti a vypracovanie správy, obsahujúcej charakteristiku osobnosti žiadateľa, vyjadrenie k jeho predpokladom vychovávať dieťa, k motivácii stať sa pestúnom alebo osvojiteľom, k stabilite manželského vzťahu a rodinného prostredia“.

Príprava na vykonávanie profesionálnej starostlivosti sa od prípravy na náhradnú rodinnú starostlivosť odlišuje nielen svojou dĺžkou, ale i obsahom. Žiadateľ sa ale takisto musí podrobiť psychologickému vyšetreniu, takisto sa hodnotí spôsobilosť na vykonávanie profesionálneho rodičovstva. Iné špecifické podmienky zákon nestanovuje, opäť ale platí zásada o nediskriminácii a individuálne posúdenie spôsobilosti.

Ľubica Vyhnánková v tejto súvislosti vysvetľuje: „Zákon hovorí o princípe rovnakého zaobchádzania, ale technické a materiálne vybavenie organizácií, ktoré na náhradnú rodičovskú starostlivosť pripravujú, môže byť rôzne. Ak sa pýtate na to, či niekde majú materiály pripravené pre žiadateľov so ZP, neviem vám odpovedať. Neviem o tom, že by existovali napr. materiály v Braillovom písme alebo vo forme nahrávok, nepočula som, že by niekde boli školitelia schopní komunikovať v slovenskom posunkovom jazyku. Žiaľ, nie je to systémový prvok. Ako bude príprava v takejto situácii vyzerať a prebiehať, závisí od ochoty konkrétneho zariadenia. Verím ale, že spoločne sa nejaké riešenie dá nájsť vždy. Treba len hľadať. A keďže niekoľko náhradných rodičov so ZP už na Slovensku úspešne funguje, máme aj dôkaz, že nájsť sa naozaj dá.“

Príprava detí

Prechod do novej rodiny býva často rozfázovaný. Pestúni alebo osvojitelia sa najprv s dieťaťom stretnú na pôde centra pre deti a rodinu (niekedy aj viackrát), kým sa proces zverenia formálne uzavrie. Proces prípravy dieťaťa na prechod do rodiny býva takisto veľmi individuálny – závisí to od potrieb dieťaťa, právnej situácie či zvyklostí konkrétnych centier alebo úradov. Samotné dieťa na prechod do rodiny zväčša pripravuje blízky človek, t. j. pani vychovávateľka v centre pre deti a rodinu alebo profesionálna mama či tato, u ktorých žije.

„Ak prichádza do rodiny nový súrodenec, a to bez ohľadu na to, či sa staršie deti narodili žiadateľom, alebo sú tiež prijaté, usmerňujeme rodičov, ako o novom členovi rodiny so svojimi deťmi hovoriť, ako zabezpečiť, aby nemali pocit, že ich niekto „nahradí“, ako možno upraviť prostredie, postupne meniť domáci režim a pod. Pre deti, ktoré (hoci maličké) už opustenie vlastnými rodičmi zažili, je to významná téma, a to aj v prípade, že si to vedome nepamätajú,“ spresňuje Ľubica Vyhnánková.

Náhradní rodičia neostávajú bez pomoci

Rodičia môžu o podporu žiadať úrady, organizácie alebo iné akreditované subjekty. V Návrate ich zvyčajne sprevádzajú už počas premýšľania o konkrétnom dieťati, pomáhajú im získať o ňom čo najviac informácií a po príchode do rodiny poskytujú poradenstvo, dotykovú terapiu, ktorá pozitívne ovplyvňuje vytváranie vzťahov, u dieťaťa navodzuje pocit istoty a bezpečia a rodičov učí vnímať jeho potreby.

„Náhradné rodiny sprevádzame dlhodobo,“ pokračuje Ľubica Vyhnánková. „Ponúkame napr. poradenstvo pri ťažkostiach s komunikáciou, pri oneskorenom vývine, pri vstupe do materskej a základnej školy, počas puberty, v období osamostatňovania, ale aj pri rôznych iných situáciách. S rodinami sa venujeme aj práci so životnou históriou dieťaťa, vedieme rodičov pri spracovaní tzv. kníh života, ktoré tvoria veľmi dôležitý základ na budovanie zdravej/pozitívnej identity dieťaťa. Vo viacerých mestách na Slovensku organizujeme pre nových rodičov skupinové stretnutia, kde vzniká priestor na výmenu skúseností.“

Anonymné a bezpečné hniezda záchrany

Na záver ešte spomeňme, že dieťa, ktoré matka krátko po pôrode uloží do hniezda záchrany, je automaticky považované za právne voľné na osvojenie. Podľa umiestnenia v zozname žiadateľov sa mu hľadajú rodičia a zvyčajne býva umiestnené pomerne rýchlo. Od roku 2004 sa takto zachránilo okolo 70 detí – k niektorým sa ešte pred právoplatným súdnym rozhodnutím o osvojení vrátili ich biologické matky, väčšina bola vo veľmi krátkom čase súdom zverená do osvojenia.

Námety na premýšľanie o prijatí dieťaťa do svojej rodiny nájdete na Adopcia.sk, kontakty na centrá Návrat, kde poskytujú prípravu a poradenstvo na Navrat.sk

Dušana Blašková