Brodíme sa už viac ako hodinu v hlbokom snehu a nič nenasvedčuje tomu, že by sa to v najbližších minútach malo zásadne zmeniť. „Toto je zamrznutá cesta do pekla,“ prederie sa zo stuhnutých úst môjho kamaráta Michala, keď sa s povzdychom oprie o svoju bielu slepeckú palicu, aby si na chvíľu odpočinul.
Zamrznuté peklo, toto podivuhodné spojenie najlepšie vystihuje zem, po ktorej práve kráčame. Sme v srdci východných islandských fjordov nad dedinkou Reydarfjordur. Teda v povestnej krajine ľadu a sopiek.
Ešte okolo obeda sme sa zohrievali u našich dočasných hostiteľov – slovenských kapucínov misijne pôsobiacich na tunajšej rímsko-katolíckej fare. A bolo nám u nich dobre ako doma. Dokonca tu na ďalekom Islande vybudovali malý kostolík zo slovenského dreva. Drevo je tu na ostrove veľmi vzácnym materiálom, o ktorý sa tu v minulosti i bojovalo. Teraz však bojujeme my – s tvrdosťou islandskej prírody.
Zelenú vystriedala severská biela
Tvrdosť miestnych pomerov sa nám prezentovala hneď v úvode našej severskej cesty v hlavnom meste Reykjavík. Polovica marca, ktorá by bola u nás charakteristická prvými jarnými dňami a postupným otepľovaním, sa tu ešte suverénne prezentuje chladným vetrom a poletujúcimi snehovými vločkami.
Vybrali sme sa na prehliadku centra mesta. Prešli sme sa ulicou Laugavegur, ktorú náš tunajší známy, Slovák Marek, nazval „taká bratislavská Obchodná“.
Od obchodíkov so suvenírmi a barov stúpame do mierneho kopca k dominante mesta – modernej katedrále Hallgrímskirkja s pôsobivou stupňovitou vežou a pútavým výhľadom. Znova zostupujeme, tentoraz k pobrežiu a ďalšej turistami navštevovanej atrakcii, k budove koncertného centra Harpa.
Ešte zastávka pri radnici s jazerom preplneným labuťami a na miestnom vychýrenom hotdogu a už smerujeme do sídla Islandskej asociácie ľudí so zrakovým postihnutím alebo po islandsky Blindrafelagid.
V tom sa v meste schytila riadna fujavica, ktorá nás utvrdila v tom, že sa nachádzame na ďalekom severe. Donedávna zelené trávniky sú razom pokryté závojmi snehu. S výdatnou pomocou navigácie prichádzame na adresu Hamrahlíd 17, kde Asociácia sídli. Vchádzame do niekoľkopodlažnej budovy a tešíme sa zo spoľahlivého islandského vykurovacieho systému, ktorý nás zachraňuje od chladných ulíc.
Naši hostitelia
Hneď po príchode sa stretávame s MarjakaisouMatthiassonovou, koordinátorkou pre medzinárodné záležitosti, ktorá nás nasmeruje na prvé poschodie, kde nás už v zasadačke čaká Eythor a Hjalti.
EythorThrastarson je členom mládežníckej sekcie Asociácie a zároveň konzultantom v Národnom inštitúte pre nevidiacich, slabozrakých a hluchoslepých, s ktorým Asociácia zdieľa jednu budovu.
S Eythorom sme si pred príchodom na Island vymenili niekoľko zoznamovaco-informačných e-mailov. Ako nevidiaci mládežník sa uchádza o post člena mládežníckej skupiny v Európskej únii nevidiacich (EBU).
Vráťme sa späť k samotnej Asociácii – Blindrafelagid. Na ich web stránke sa môžeme dočítať, že organizácia vznikla v auguste roku 1939 a v súčasnosti sa predovšetkým venuje sociálnym a ľudsko-právnym aktivitám. Bojuje za nezávislosť, zmysluplné a zodpovedné životné podmienky pre ľudí so zrakovým postihnutím a za ich rovnoprávne postavenie v spoločnosti vrátane aktívnej participácie vo všetkých oblastiach života.
Skúsme si to teraz rozmeniť na drobné prostredníctvom slov našich dvoch hostiteľov.
Načali sme tému mládež
Na Islande je celkovo zhruba 1700 ľudí oficiálne registrovaných ako osoby so zrakovým postihnutím. Z nich viac ako tretina tvorí členskú základňu Asociácie.
Väčšina členov sú ľudia v seniorskom veku, čo je veľmi podobné štatistikám u nás. V Asociácii však pôsobí i menšia skupinka nevidiacich a slabozrakých mládežníkov. Jej členom bol v minulosti aj Hjalti, s ktorým sa teraz rozprávame.
V auguste 2006 zorganizovali na Islande v rámci programu EÚ Mládež v akcii (predchodca program Erasmus+) úspešnú medzinárodnú mládežnícku výmenu a európsku dobrovoľnícku službu. Na týchto aktivitách sa vtedy zúčastnila aj skupina mládežníkov zo Slovenska.
Načali sme tému mládež, a tak prirodzene v diskusii pokračujeme otázkou smerujúcou na tunajší systém vzdelávania. V minulosti existovali v islandskom školskom systéme špecializované školské sekcie.
Dnes sú žiaci so špecifickými potrebami zaradení do inkluzívneho vzdelávania. To, do ktorej školy dieťa so zrakovým postihnutím zaradiť, radí rodičom Národný inštitút, pre ktorý pracuje Eythor. Sídli na piatom poschodí tej istej budovy, v ktorej má svoje priestory aj Asociácia.
Národný inštitút zabezpečuje komplexný balík sociálnych služieb, na ktoré tu ľudia so zrakovým postihnutím majú nárok. Od sociálneho poradenstva cez kurzy používania asistenčných technológií, tréningy mobility, služby v oblasti Braillovho písma až po služby spojené s každodenným životom a sebaobsluhou.
Inštitút spadá pod pôsobnosť vlády a je od Asociácie nezávislý, no často spolu obe organizácie úzko spolupracujú. Podobne samostatná je aj knižnica zvukových kníh, ktorá v dnešnej dobe pracuje predovšetkým s dokumentmi v elektronickej forme.
Eythor a Hjalti
Eythor nám ďalej prezrádza, že ako nevidiaci dobre ovláda Braillovo písmo a vo svojej práci ho dosť často používa. Podobne s Braillom je na tom i Hjalti, ktorý je na rozdiel od Eythora slabozraký a pracuje priamo pre Asociáciu ako sociálny pracovník.
Pripravuje voľnočasové aktivity pre členov v rôznom veku, no predovšetkým pre seniorov nad 75 rokov. Dvakrát do týždňa organizuje tzv. otvorený dom, kde účastníci môžu prísť na obed a po ňom až do štvrtej absolvovať rôzne aktivity podľa aktuálneho programu. Niekedy je to len spoločné počúvanie hudby, audio kníh či vzájomné diskusie.
„Občas, napríklad v zime, sa vyberieme niekam na celodenný výlet. Niektorí starší ľudia sú dosť izolovaní a možnosť zúčastniť sa na spoločných aktivitách, ktoré sú im na mieru prispôsobené a prístupné, je pre nich dôležitá,“ dopĺňa Hjalti.
„V posledných rokoch však upadá záujem o tento program. Ponuka seniorských podujatí narastá, ľudia tiež starnú a noví účastníci k nám neprichádzajú. Ich vekový priemer je dnes okolo 90 rokov, najstarší má až 97. Tridsať rokov dozadu bežne chodilo do skupiny tak 60 ľudí, dnes sa ich prinajlepšom nazbiera do 20,“ uzatvára s miernym smútkom v hlase Hjalti.
Mnohé z aktivít pre voľný čas sú organizované na dobrovoľníckej báze, no Hjalti je vždy pripravený dobrovoľníkompomôcť.
Hjalti absolvoval intenzívnu stáž zameranú na prácu so zrakovo postihnutou mládežou vo Fínsku. Prečo teraz pracuje s úplne inou vekovou skupinou?
„Sú to spojené nádoby. Keď sa raz naučíte pracovať s mládežou, máte dobrú odbornosť aj na prácu s ľuďmi v seniorskom veku. Pri organizovaní aktivít pre tieto skupiny je toho veľa spoločného,“ objasňuje s úsmevom Hjalti. Stále sa však zapája i do práce s mládežou: „Som k dispozícii tiež mladým, keď ma z času na čas potrebujú. Tento týždeň napríklad pomáham pri plánovaní letného detského tábora.“
Asociácia aj Národný inštitút sa zapájajú do rôznych medzinárodných projektov najmä v rámci programu Eramus+. Špeciálna spolupráca s dlhou tradíciou existuje medzi severskými krajinami.
„Pravidelné konferencie, stretnutia, letné tábory, podujatia na rôzne témy – toto tu dobre funguje už päť či šesť desaťročí,“ vykresľuje nám Eythor. Je tu tiež dlhoročná kooperácia s Európskou úniou nevidiacich (EBU). Kontakty sú zavedené, realizovali sa konkrétne projekty, no podľa Eythora chýba spolupráci väčší entuziazmus. Preto dúfa, že ako aktívnemu mládežníkovi sa mu to podarí zmeniť.
Motivácia pre zamestnávateľov
Zamestnávanie, to je téma na dlhšiu diskusiu i na Islande. Aj tu sa od polovice 20. storočia rozvíjali tzv. tradičné povolania pre nevidiacich ako masér, košikár či ladič hudobných nástrojov.
Dnes je dopyt po nových profesiách aj medzi zrakovo postihnutými. Mnohí absolvujú vysokú školu v odboroch ako prekladateľ, žurnalista, IT odborník.
„Vidíme však často a neradi fenomén super kvalifikovaných absolventov, ktorí majú za sebou i dve vysoké školy, no stále je problém ich zamestnať,“ popisuje situáciu naprieč Európou Eythor. Vzápätí pokračuje: „Asi nepoznám tu na Islande úplne nevidiaceho človeka, ktorý by fungoval celkom samostatne a uplatnil sa na pracovnom trhu.“
Hjalti ho dopĺňa: „Máme k dispozícii motivačné nástroje pre zamestnávateľov. Štát napríklad hradí zamestnávateľovi 75 percent mzdových nákladov na zamestnanca so zdravotným postihnutím v jeho prvom roku na pracovisku, 65 percent v druhom roku a 25 percent počas zvyšnej doby zamestnania. Napriek tomu zamestnávatelia stále viac myslia na potenciálnu extra záťaž a riziko, ktoré so zamestnaním človeka so zdravotným postihnutím môže prísť ako na pozitíva takéhoto kroku. Je to v spôsobe myslenia.“
My s pochopením a skúsenosťami z domu len prikyvujeme. „Čo teší hlavne naše vedenie je stav u nás v organizácii, kde podiel zamestnancov so zrakovým postihnutím dosahuje hranicu takmer 90 percent“, pozitívne, no s trochou humoru uzatvára tému Hjalti.
Témy ako ide v Európe
Na Islande sa podobne ako u nás stretnete s ozvučenými semaformi či hláseniami v dopravných prostriedkoch. Hlásenia v exteriéroch s použitím povelových vysielačiek tu nie sú bežné. Skôr môžete zbadať nevidiaceho stojaceho na zastávke s číslom spoja napísaným na papieri.
„Niekedy sa z celkom jednoduchých vecí robia neprekonateľne veľké problémy,“ prezentuje svoj názor Eythor. „Máme tu aj niekoľko držiteľov vodiacich psov. Vlastnú výcvikovú školu na Islande neprevádzkujeme, vycvičených psov dovážame zo Škandinávie,“ vysvetľuje.
Dôležitou témou, podobne ako v mnohých ďalších krajinách, sa pre islandských nevidiacich stávajú elektrické autá, ktoré svojim tichým chodom môžu predstavovať riziko bezpečnosti nielen pre nevidiacich a slabozrakých. Ich stúpajúce počty aj na Islande nám Hjalti s Eythrom potvrdili: „Našťastie pre nás ich väčšiemu rozšíreniu tu bránia nízke teploty, ktoré sú nateraz dosť nepriaznivým faktorom pre výdrž batérií.“
O podobnosti jazykov i o pive
Michal uzatvára naše stretnutie tradičnou otázkou na príbuznosť severských jazykov. „Áno, naše jazyky sú podobné. No vieš, môžeš si objednať pivo po dánsky, ale nedokážeš s niekým v dánčine viesť debatu o politike.“
Ďalšia otázka smerujúca na kvalitu islandského piva a odporúčané značky na seba nenechala dlho čakať. Odpoveďou nám bolo Eythorovo pozvanie na večerný drink v meste a ponuka pokračovať v diskusii trochu menej formálne.
Ponuku prijímame a o niekoľko hodín neskôr sedíme s Eythorom v bare a púšťame sa do ďalšej debaty na tému Island a všetko s ním súvisiace.
Naše islandské dobrodružstvo je len na začiatku, preto sa nám každá skúsená rada “domorodca“ zíde. Veď iste uznáte, že pred nástrahami ako sú sopečné oblasti, dych vyrážajúce vodopády, horúce gejzíry, krátery zaplavené zamrznutou vodou či statné islandské kone treba byť patrične vyzbrojený.
Stanislav Sokol
